Bol v Indonézii po tom, čo udrelo cunami, informoval o bojoch a ľudských osudoch od Kosova po Taiwan. "Nič také, ako je táto katastrofa v Japonsku, som ešte nezažil," tvrdí zahraničný spravodajca a spisovateľ Robert Mikoláš.

Aké boli posledné dni v Japonsku?
Náročné. Všetko sa tu výrazne skomplikovalo po tom,
ako prišlo k ďalšiemu výbuchu a úniku rádioaktívneho mraku. Už vtedy sa hovorilo o tom, že je kryt narušený a že sa nedarí chladiť ďalšie reaktory. Aj preto som sa definitívne rozhodol, že už nemám čo v Sendai (mesto na severe Japonska, v postihnutej oblasti, pozn. red.) robiť.

Vedeli ste sa dostať do Tokia?
V skutočnosti je to len 370 kilometrov po "asfaltke", ale v týchto podmienkach tam cestujete celý deň.

Čím sú správy horšie, tým je cesta plnšia...
Presne, všade sú kolóny a obmedzenia. A smer Tokio je upchatý. Je to hrozivé.

Nie je diaľnica uzavretá?
Je. Ale mali sme šťastie, policajti nám dali povolenie a mohli sme na ňu vyjsť. Neplatili sme poplatky, všetci nám pomáhali a posielali nás ďalej.

Ale celý čas ste sa pohybovali v oblasti so zvýšenou radiáciou...
Cestoval som s inými českými novinármi a všetci sme sa dohodli, že sa necháme vyšetriť. Ten psychický tlak nebol úplne najlepší. Výsledky boli našťastie dobré, radiácia síce bola zvýšená približne dvakrát oproti normálu, ale nie je to zdraviu škodlivé ani nebezpečné.

To vás asi upokojilo.
Veľmi. Ale potom prišli ďalšie výbuchy a otrasy. Otvorene sa tu hovorí o druhom Černobyle, mnohí hovoria o tom, že je to len otázkou času. Dokonca sa tu šíria informácie, že sa všetko v okruhu 200 kilometrov zavrie. Tokio tiež nie je v bezpečí.

Ako sa správajú obyvatelia v okolí Fukušimy?
Valí sa toho na nich dosť. V posledných dňoch bolo vidieť, že sú vystresovaní čím ďalej tým viac. Už majú tých negatívnych správ dosť. Minulú sobotu sa zdalo, že zemetrasenie a cunami je to najhoršie čo ich zastihlo, s tým si oni vedia poradiť. Ale potom sa začali šíriť horšie a horšie správy z jadrovej elektrárne.

Nechcú odísť?
Väčšina ľudí z okruhu Fukušimy je už evakuovaná. Je to také mesto duchov. Faktom však je, že mnohí sa nemajú ako dostať preč.

Sú ešte stále disciplinovaní?
Všetci dúfajú, že sa to podarí zvládnuť. Sú úplne úžasní, zomknutí a ochotní. Veria, že žiadny Černobyľ nebude. Je to už na hrane, ale aj to skupovanie potravín a benzínu beriem viac ako pragmatizmus japonského typu. Sú disciplinovaní, cvičení na havárie od malička. Na mobilných telefónoch sledujú správy, sú v strehu.

Boli ste pri rôznych konfliktoch i tragédiách. Ako prežívate to, čím prechádza Japonsko?
Čo si budeme nahovárať, bojím sa. Nie je to tu jednoduché. Ja som za vyše desaťročie, ktoré pracujem v rozhlase, videl hrôzy v Somálsku, Zimbabwe, bol som v Indonézii Indii počas cunami. Ale toto je iné. Tu je najväčším rizikom radiácia, ktorá vie zaplaviť stovky, tisícky kilometrov. A udrie bez varovania, ak elektráreň buchne, tak s najväčšou pravdepodobne zmetie veľa. Mne už len po vyšetrení spadol kameň zo srdca.

Ako vlastne vnímajú ľudia robotníkov, ktorí sa snažili zachrániť situáciu priamo v jadrovej elektrárni?
Ľudia ich už teraz oslavujú ako národných hrdinov. Vystavili sa veľkému ožiareniu.

Nezabudlo sa pritom všetkom na záchranné práce, na zdemolovaný sever krajiny?
Trochu áno, od soboty sa hovorí najmä o jadrovej hrozbe. Ale len v médiách, tisíce vojakov stále pomáha v poškodených oblastiach. Dokonca aj po toľkých dňoch nachádzajú v troskách živých ľudí. Všetko to však sťažuje aj radiácia.

Čo budete robiť ďalej?
Som profesionál, takže budem dodávať informácie z tejto oblasti, kým sa bude dať. Nepopieram však, že obavy vo mne zostávajú.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.