K malebným prostrediam zátočín, plytkých brehov, ostrovčekov, ale aj nečakaných prívalov vody patrí mnoho zátiší okolia riek. Vodné toky a priehrady sú nielen rezervoárom s potenciálnou energiou, regulačným koridorom pred záplavami, ale ešte stále aj živlom rýb a vodných živočíchov.
Takmer všade, kde je rovinka a voda, narazíte na bocianie hniezda. Bociany si stavajú hniezda na komínoch, ale aj na elektrických vedeniach. Bocian biely (Ciconia ciconia) je verný svojmu prostrediu, a tak všade, kde sa objaví, vkladá svoju lyriku do celého okolia aj niekoľko desaťročí. Gigantické letúne sú známe svojimi nádhernými svadobnými rituálmi, v ktorých im môžu v ornitosvete konkurovať azda len kráľovské labute. Naše najväčšie a najatraktívnejšie vtáky sa sťahujú do blízkosti ľudských sídlisk, akoby vedeli, že tu ich najmä elektrické ohradníky vedení nízkeho napätia ochránia pred dravcami. Takto spájajú znalosti energetikov a ochranárov pri riešení spoločnej problematiky reprodukcie prírody neba v krajine. Naproti tomu, druhovo príbuzný bocian čierny, neoplýva až takou dôverou a patrí medzi plaché vtáky ukrývajúce sa hlboko v horách. Biele letúne však hniezdia aj priamo pri frekventovaných cestách. Nie sú žiadni bojkovia. Neraz sa odvážia až do periférnych záhrad za chalupami dedín a nenápadne odvlečú všetku slamu pre mäkkú výstelku svojich hniezd. A tak skôr než by ste ju zhrabali pod husi, môže sa nebadane ocitnúť vo vzduchu. Bociany mávajú dve až štyri mláďatá, s ktorými sa pýšia po okolí rozprávkovým klopaním zobákov pripomínajúcim drevený rapkáč afrického šamana woo-doo.
Bociany sú oddávna symbolom lásky, potomstva a šťastia. Ich ohnivé milovanie neberie konca-kraja a pozorovateľom zjavne evokuje, ba sugeruje, rôzne myšlienky. Niet divu, že sa o nich v pranostike metaforicky hovorieva ako o nositeľoch detí. Veď človek často rád zvalí svoju zodpovednosť na bociana. Sú takmer domestikovanými vtákmi, bez ktorých by bolo smutno. Záver leta zavŕšia slávnostným krúžením ponad krajinou a púšťajú sa smerom na juh i s mláďatami. Podľa výskumov ornitológie sa bociany zo západnej Európy sťahujú cez Španielsko, Gibraltár a Saharu na sever Afriky, kde sa zlietajú do kŕdľov so svojimi rovesníkmi z východoeurópskeho územia. Tí sem prilietajú cez Balkán, Malú Áziu a Izrael. Spoločne sa púšťajú do osídľovania čierneho kontinentu smerom na močaristý biotop Nílu, kolísku jednej z prvých civilizácií ľudí -- Egypta. Iste práve tu pred piatimi tisícročiami vznikala prvá symbióza tradícií ľudstva a ornitosveta, ktorého puto trvá dodnes. Tieto letúne sú naše i africké, medzikontinentálne a bielo-čiernu farbu majú symbolicky aj vo svojom perí. Žehlia oblohu trojmetrovým rozpätím krídel, strážia romantiku našich dovolenkových dní a pripomínajú, že svet má odjakživa aj svoju šírku a výšku dimenzií poézie.
StoryEditor