Mal to byť podmanivý príbeh. Odhodlané hľadanie ženy, ktorá sa má, jedného dňa, pre niekoho stať osudovou. Aj sa stane. Hneď trikrát. A vždy je to láska, ktorú rozdelí až smrť. Režisér Peter Bebjak sa v svojom celovečernom filmovom debute Marhuľový ostrov, síce vybral po tejto pôsobivej dejovej línii, len trocha zablúdil. To, čo nám ponúka, je iba rozpačitá gýčovitá selanka. Prosto, ďalší neúspešný pokus podať jednoduchý príbeh zrozumiteľným a pútavým jazykom... Prvý slovenský film tohto roka prichádza do kín vo štvrtok.
Priveľa poetizmu
Slovenská kinematografia trpí syndrómom prehnaného poetizmu. Bez zveličenia. Ním sa totiž doposiaľ najčastejšie naznačovali city, vysvetľovali duševné rozpoloženia jednotlivcov, duchovné smerovania väčšiny, ale aj klimatické zmeny krajiny, rast stromov a správanie sa detí či zvierat.
Ťažko povedať, či je to strach podať príbeh zrozumiteľne, či vopred premyslená obrana pred prípadnými nesplnenými diváckymi očakávaniami. A Marhuľový ostrov je toho opäť živým dôkazom. Jemný citlivý príbeh o žene, ktorú náhodná láska k mužovi „na vetrieske“ dovedie na vyárendovaný dedinský dvor s ďalšími dvomi osudovými mužmi, mohol ostať jemným a citlivým, ale viac-menej ako poviedka. Nie je však chybou scenáristu, rovnako debutanta Petra Lipovského.
Vo filmovej podobe, aspoň v takej, ktorá by nás mala viac vtiahnuť a presvedčiť, by sa niečo podobné mohlo stať azda vtedy, keby režisér nechal svoje postavy viac rozprávať. Nenahrádzať vývoj emócií obrazmi. Nedostatok komunikácie – iste zámerný, akási tajomná náznakovosť, bezúčelová úspornosť slov a viet hrdinov, ktorí sa dorozumievajú pohľadmi, úsečnými gestami, prípadne prostredníctvom lomu svetla a tieňa, tak vyznieva lacno a pomerne plocho.
Minimalizmus a dobrá kamera
Na Marhuľovom ostrove sa jednoducho mlčí vtedy, keď sa žiada niečo povedať, na druhej strane to, čo sa vypovie, akoby pokazilo prejav duše. „Chyba lávky“, pretože Bebjak si na filmový pľac pozval síce nie celkom známych, zato zaujímavých hercov. Pravda, s výnimkou Szidi Tobias – filmovou femme fatale. Predovšetkým v prípade tejto pomerne tvárnej charakterovej herečky možno režisérovi vyčítať, že ju nenechal viac hrať. Minimalizmus jej uškodil, ako aj, paradoxne, priveľmi naturalistické erotické scény, ktoré sú až tak nevhodne presvedčivé, že dostávajú diváka do rozpakov.
Film zachraňuje akurát tak majstrovská kamera Martina Žiarana. Obrazy juhoslovenského vidieka sú citlivou vizuálnou prehliadkou, zachytávaním času a priestoru. Slobodné a nenásilné pozorovanie udalostí však miestami pôsobí ako výsek z kvalitného dokumentárneho filmu, než filmové rozprávanie o zvratoch lásky. Rovnako je to aj s hudbou. Tá je dôležitým jazykom samým osebe a miestami evokuje až kusturicovskú atmosféru. Avšak na dlhoočakávaný film je to stále málo.
Hodnotenie HN: 2 z 5 hviezdičiek
Réžia: Peter Bebjak
Krajina: Slovensko
Hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos