K častým výhradám novinárov a politikov proti ich oponentom a konkurentom je obvinenie z radikalizmu či extrémizmu. Tieto pojmy sa však často zamieňajú alebo sa používajú veľmi neadekvátne. Zatiaľ najprepracovanejšia teória extrémizmus charakterizuje ako súhrnné poňatie a skúmanie antidemokratických javov, pričom vedci hľadajú ich spoločné znaky, prípadne súvislosti a zákonitosti vo vývoji.
Vo vede však nepanuje zhoda ani na základných pojmoch, a preto je teória extrémizmu z mnohých strán odmietaná. Kým neexistuje presné vymedzenie javu, neexistuje ani samotný jav. Na druhej strane, pre niekoho je extrémom už neochota na kompromisy a trvanie na vlastných zásadách. Extrémizmom sa tak môžu stať všetky feministické, environmentálne či politické hnutia, ktoré práve neplávajú v hlavnom prúde.
Greenpeace na komíne
Pripusťme však, že extrémizmus existuje. Český lekár, zaoberajúci sa sociálnymi deviáciami, Michal Hrčka tvrdí, že deviácia, chápaná ako odchýlka od normálu, existuje v každej spoločnosti. Keďže ju však chápeme len všeobecne, jej povaha sa môže z času na čas a od spoločnosti k spoločnosti meniť.
Predstavme si napríklad aktivistov Greenpeace, ktorí rozvinú na chladiacej veži atómovej elektrárne transparent požadujúci jej uzatvorenie. Zakročí ochranka a polícia - aktivisti sa dopustili trestného činu a musia zliezť dolu. Politici upozornia na energetickú bezpečnosť a iluzórnosť, a teda aj extrémizmus predstáv environmentalistov. Novinári tento názor zopakujú a na prvej strane uverejnia atraktívny záber. Úplne opačná situácia môže nastať v susednej krajine, ktorá jadrovú energiu odmieta. Pre nich sa, naopak, extrémistami stanú zástancovia postupu polície, ktorý sa bude zdať brutálny, a teda aj extrémny. Tento stav však nebude trvať večne a názor väčšiny, na to, čo je normál a čo je extrém sa môže zmeniť. Rovnako v prípade environmentálnej, ako aj politickej citlivosti. Pred francúzskou revolúciou boli radikálmi republikáni, počas nej a krátko po nej to, naopak, boli monarchisti. Po príklady však nemusíme chodiť ďaleko do minulosti ani ďaleko od našich hraníc. Spomeňme si na rok 1989 alebo 1994.
Čo je extrémom?
Pojem extrémizmus sa v spoločenských vedách začal používať až v druhej polovici dvadsiateho storočia, okrem iného v prácach Karla Loewensteina, Theodora W. Adorna a Hannah Arendtovej. Extrémizmus bol v ich dielach a napr. v dielach Raymonda Arona či Zbigniewa Brzezinského vymedzovaný v rámci teórie totalitarizmu.
Bližšie tento pojem vymedzil koncom päťdesiatych rokov Seymour Lipset, ktorý ho v zásade postavil ako protiklad pojmu "liberálna demokracia". V tomto zmysle sa pojem rozšíril aj do európskeho prostredia. V anglicky hovoriacich krajinách sa vžilo označenie radikalizmus. Podľa Anthonyho Giddensa systémy s dvoma dominantnými stranami, ako je napríklad britský systém, smerujú zvyčajne "k stredu", kde možno získať najviac voličov. Radikálnejšie názory preto nemajú veľkú šancu uplatniť sa. V krajinách s takýmto straníckym systémom sa obe strany väčšinou prezentujú ako umiernené a niekedy sa rozdiely medzi nimi stierajú do tej miery, že volič nemá príliš na výber. Systémy s väčším počtom strán, ako je napríklad aj ten slovenský, umožňujú prezentáciu rozmanitých záujmov a názorov vrátane tých radikálnejších.
Antidemokracia
Extrémistické doktríny majú niekoľko spoločných znakov: absolútne nároky na poznanie pravdivého a dobrého, dogmatizmus, utopizmus, používanie stereotypov priateľ - nepriateľ, spoločná im je aj teória sprisahania a fanatizmus a aktivizmus. Nie všetky strany, ktoré spĺňajú niektorý zo spomínaných znakov, sú extrémistické. Extrémisti však navyše systém viacerých strán konfrontujú s nárokom na výhradné zastúpenie jedinej politickej sily. Médiá a demokratické strany sú podľa extrémistov výplodom neresti a kultúrnej dekadencie.
Nie je extrém ako extrém. Všeobecne sa tvrdí, že pravicový extrémizmus je obranne antiindividualistický, neguje základnú demokratickú axiómu ľudskej rovnosti a je zameraný proti liberálnym a demokratickým silám a produktu ich vývoja - demokratickému ústavnému štátu. Ľavicový extrémizmus, naopak, smeruje k tomu, že kladie do popredia princíp rovnosti a snaží sa ho rozširovať na všetky oblasti života. Extrémisti dvoch protiľahlých táborov majú však aj styčné body - vyzdvihujú odvahu, smelosť a hrdinov pred priemernosťou demokracie. Ako tvrdí taliansky politológ Norbert Bobbio: "Antidemokracia nie je nič iné ako jeden z bodov, v ktorých sa protikladné extrémizmy zhodnú."
Niektorí autori však pravicovo-ľavicové vymedzenie považujú za nedostatočné a hovoria tiež o tzv. extrémizme stredu. V súčasnosti sa typológie extrémizmu rozširujú napríklad o islamský fundamentalizmus, extrémizmus cudzincov či ekoterorizmus.
Kto, kde, prečo
Podľa internetovej stránky www.extremismus.com v Nemecku k extrémistickým politickým smerom patria: anarchizmus, autonomizmus, trockizmus, komunizmus, marxizmus, nová ľavica, pravicový extrémizmus, národný socializmus, nová pravica, revizionizmus, terorizmus a islamizmus. V Českej republike považujú politológovia za extrémistické skupiny komunistické a filokomunistické organizácie, novú radikálnu ľavicu, anarchistov, trockistov, radikálnu ľavicu v rámci hnutia skinheads, radikálne ekologické organizácie, moravské nacionalistické organizácie, extrémnu pravicu, filofašistické skupiny, fašistické organizácie, neonacistické organizácie a paramilitárne, poloteroristické organizácie.
Podľa nedávnej tlačovej informácie Prezídia Policajného zboru boli na Slovensku zaznamenané tri základné orientácie extrémizmu: pravicovo orientované skupiny a organizácie, presadzujúce idey rasizmu, fašizmu, nacizmu a neonacizmu, ľavicovo orientované skupiny a organizácie, prezentujúce anarchistické a antiglobalistické myšlienky, a taktiež sekty, ktoré svojou ideológiou a názormi ohrozujú životy, zdravie a majetok osôb a porušujú právne predpisy. Jadro extrémistickej scény tvoria skupiny, ktoré sú pobočkami organizácií, ktoré majú nadnárodný charakter a dlhšiu tradíciu.
Extrémne pravicové nie sú registrované, polícia však zaznamenáva aktivity hnutí Hammer Skins, Blood&Honour, Combat 18, SS AG Slovakia či Biela slovenská jednota. Na rozdiel od pravicových hnutí, ľavicové extrémistické hnutia a smery spoločnosť vníma tolerantnejšie, pretože verejne nedeklarujú potláčanie práv a slobôd. Podľa polície však v prípade realizovania ich cieľov môže takisto dôjsť k priamemu ohrozeniu pluralitnej demokracie a občianskych slobôd. Ľavicovú scénu u nás tvoria anarchistické hnutie, hnutie Punk, skupiny antiglobalistov a skupiny radikálnych ekológov. Treba však podotknúť, že v zahraničí bývajú posledné spomínané skupiny vymedzované samostatne.
My to myslíme dobre
Politológovia hovoria o troch hlavných príčinách príklonu k extrémistickým hnutiam. Ľudia patriaci do prvej skupiny sa usilujú o realizáciu vysoko ušľachtilých a humánnych ideálov, ale spôsobom, ktorý v určitej miere porušuje zákon. Sem patria niektorí militantní odporcovia potratov, vraždiaci lekárov, ktorí ich vykonávajú. Druhú skupinu tvoria občania, pokúšajúci sa presadiť svoje predstavy o fungovaní spoločnosti, ktoré odporujú všeobecným normám morálky a humanity, spôsobom, ktorý im právny poriadok umožňuje. Tak sa nemecká NSDAP dostala k moci v demokratických voľbách. Príslušníci tretej skupiny sa snažia o realizáciu svojich ideí protizákonnými a neľudskými prostriedkami, napr. terorizmom.
Podľa českých výskumov sa k extrémizmu väčšinou prikláňajú mladí ľudia, ľudia s čierno-bielym videním sveta a s príklonom k jednoduchým riešeniam. Radoví členovia sa v prevažnej miere regrutujú z okraja spoločnosti a vodcovské osobnosti bývajú ľuďmi so sklonmi k mesianizmu a megalománii.
Extrémistické politické strany
Aktérmi extrémizmu sú často aj politické strany. V politickom systéme môžu pôsobiť ako jediné legálne strany, v koaličnej vláde, prípadne môže byť extrémistickou iba stranícka frakcia. Ak chceme rozhodnúť, či je strana extrémistická, musíme sa zaoberať aj jej programom. Skúsenosti so stranami, pôsobiacimi na okraji politického spektra, však svedčia o tom, že sa tieto strany vo svojich programoch vyhýbajú extrémistickým formuláciám. Formálne sa hlásia k demokratickému poriadku, čo je však v rozpore s ich agresívnou agitáciou. Zaradenie strany medzi extrémistické subjekty teda závisí nielen od protiústavných, rasistických či antidemokratických formulácií, ale predovšetkým od tém, na ktorých sa strana radikálnym spôsobom profiluje (napr. prisťahovalectvo, národnostné menšiny, antisemitizmus, antieurópanstvo, sociálna nerovnosť či vykorisťovanie).
Na Slovensku politológovia a publicisti zaraďujú medzi extrémistické strany najmä Komunistickú stranu Slovenska a strany na pravom okraji politického spektra - Slovenskú národnú jednotu, Slovenskú národnú stranu, Pravú slovenskú národnú stranu či Slovenskú ľudovú stranu.
KSS i (Slotova) SNS sa vo svojich programových dokumentoch a stanovách hlásia k demokratickej, pluralitnej spoločnosti i k snahe zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň. Obe strany rovnako zdôrazňujú rovnosť všetkých občanov. V ich programoch nachádzame aj rozdiely, ktorými sa líšia medzi sebou i od iných strán. Podľa stránky www.kss.sk sa strana naďalej deklaruje ako marxisticko-leninská, "nástupkyňa KSČ a KSS na Slovensku nadväzujúca na pokrokové tradície národného, demokratického robotníckeho a protifašistického hnutia nášho ľudu... V centre pozornosti KSS je predovšetkým presadzovanie oprávnených požiadaviek a potrieb pracujúcich, ktorí sa živia prácou svojich rúk a umom, sociálne slabých vrstiev a obetí kapitalistického systému." Program Slotovej (zjednotenej) Slovenskej národnej strany "je okrem zamerania na tradičné programové hodnoty ako ochrana záujmov štátotvorného národa, jazyka, kultúry, kresťanských hodnôt, suverenity, zvrchovanosti a jeho ochrana pred narastajúcou globalizáciou, liberalizáciou, ale aj iredentistickými snahami maďarských politických predstaviteľov a politických reprezentantov maďarskej menšiny na Slovensku".
Príčiny extrémizmu
Zásadnejším nedostatkom v rámci teórie extrémizmu je relatívne malá reflexia výskumu príčin extrémizmu a nachádzania zákonitostí v jeho vývoji. Bližšie rozpracovaná bola predovšetkým pri analýze jednotlivých variantov extrémizmu. Politologička Susane Mantinová vidí priestor na vznik extrémnych strán a hnutí v samotnej masovej spoločnosti, zloženej z más a elít. "Hlavným znakom masovej spoločnosti je nedostatok sprostredkujúcich, nezávislých a pluralistických skupín, ktoré umožňujú rovnováhu medzi rozdielnymi artikuláciami záujmov... Participačný pomer sa stáva masovým pomerom prostredníctvom sťaženej účasti, príp. jej unifikáciou; masy sú tým veľmi prístupné pre totalitných vodcov." Naproti tomu Vladimír Čermák píše o extrémizme ako o fenoméne, ktorý je starý ako ľudstvo samo. Extrémne politické postoje predstavujú len jednu zo stále sa vynárajúcich epizód v dejinách ľudstva. "Uvedený fenomén možno preto analyzovať len v kontexte celého historického a sociálneho procesu, a to v úzkej súvislosti s analýzou sociálneho konfliktu, v rámci ktorého sa stále znovu objavuje ako jeho "legitímna" súčasť". Politický extrémizmus je sociálnym javom prameniacim z ambivalentnej prirodzenosti človeka a rovnako ambivalentnej povahy sociálneho a politického procesu. "Jeho podstatnou a charakteristickou črtou je to, že v napätí medzi dvoma pólmi, v ktorom jedine môže prebiehať funkčný sociálny a politický proces, inklinuje spochybniť existujúci hodnotový a normatívny poriadok spoločnosti fiktívnymi, ideologickými či utopickými modelmi, presadzovanými celkom neadekvátnymi prostriedkami."