Vyštudovala dokumentaristiku na pražskej FAMU. Svoju kariéru spustila úspešným celovečerným debutom Ženy pro měny. V roku 2001 dostala Čestné uznanie Ekofilmu Český Krumlov za film Štyri kroky dvojpůlka, o rok neskôr aj Cenu nadanie Josefa a Márie Hlávkových na Academia film Olomouc. Jej najnovší dokumentárny film Nesvadbovo, ktorý získal čitateľskú cenu na medzinárodnom festivale Berlinale a súčasne bol nominovaný na Českého leva v sekcii Najlepší dokument, odštartoval bratislavský Febiofest. Erika Hníková.
Viete sa na Nesvadbovo pozerať aj nezainteresovane?
Myslím, že nie. Ja som ten film v podstate ešte ani poriadne nevidela.
Ako je to možné?
Ak projekt veľmi dlho robíte a medzi strihaním máte dlhé pauzy, napríklad, v mojom prípade aj dvojmesačné, tak keď sa všetko uzavrie, nemáte chuť sa naň ešte aj pozerať. Ale aby som nepreháňala, pár minút som videla na pražskom Febiofeste, pár zase na Berlinale, a ak takto budem pokračovať, nakoniec ho vzhliadnem celý.
Pôvodne ste chceli nakrúcať o životnom štýle singles, kedy nastal zlom, že ste otočili tému?
Bola to moja intuícia, na ktorú vždy dám, pretože je silnejšia ako talent, na ktorý zase veľmi neverím. Keď som sa zoznámila so starostom Zemplínskych Hámrov, videla, ako tá dedina vypadá, akým životom žije, jednoznačne mi došlo, že sa ponúkajú oveľa zaujímavejšie témy, než bol pôvodný zámer. Zrazu som vedela, žei všetci singles, či už v Bratislave, Prahe, alebo New Yorku sú pre mňa nezaujímaví.
Dlho ste nakrúcali?
Suma sumárum, film sa tvoril tri roky, z toho rok a pol trvali prípravy v podobe obhliadok, kedy som pravidelne cestovala do dediny, presviedčala ľudí. Následne rok sa doťahovala posprodukcia.
Keď ste chodili na obhliadky, kde ste bývali?
Spočiatku som bývala v Snine, asi štyri kilometre od Hámrov. Neskôr som sa ubytovala priamo v Hámrovskom penzióne.
Spriatelili ste sa s "hercami“ počas nakrúcania natoľko, že ostanete naďalej v kontakte?
Vždy sa snažím priateľov hľadať mimo okruh ľudí, s ktorými nakrúcam. V Hámroch som sa zoznámila s jednou rodinou, ktorá, napríklad vo filme neúčinkovala. Tá nám poskytovala azyl často. V každom prípade, počas filmovania sa vždy nájdu ľudia, s ktorými si veľmi porozumiete.
Čím režisér musí oplývať, aby sa mu podarilo presvedčiť jednoduchých ľudí z iného jazykového a regionálneho prostredia?
To je moje know-how. Náhodou si to prečíta potenciálny dokumentarista a bude mať všetko jednoduchšie. Ale vážne. V prvom rade tí ľudia musia mať pocit, že vám o nich ide a nielen o skutočnosť, nakrútiť film. V druhom rade si treba uvedomiť, že ľudia z dokumentu sú v podstate osamelí, takže každá návšteva "z vonku“ je pre nich istým druhom rozptýlenia.
Bolo ťažké nasmerovať ich tam, kde ste chceli?
Riadiť ľudí ma baví a zároveň ma baví byť pánom nejakého tvorivého procesu. Ale bola to aj dosť tímová práca.
V minulosti ste nakrúcali so skúsenou a uznávanou režisérkou Helenou Třeštíkovou, čo vás to naučilo?
Helena Třeštíková je mojou pedagogičkou z FAMU. Ona robí časoberné dokumenty a k tomu sa viaže to, že s hrdinmi trávite veľa času. Helena Třeštíková síce hrdinom svojich filmov veľa pomáha aj v osobnom živote, ale vo filme sa to potom neobjaví, čo nakoniec môže pôsobiť mätúcim dojmom. Je to typ režiséra, ktorý nemá tendenciu riadiť protagonistov, ja to mám opačne.
Nesvadbovo získalo čitateľskú cenu na Berlinale, ale aj nomináciu na Českého leva, čo to pre vás znamená?
Tieto skutočnosti ma na chvíľu potešia, vážim si to, ale neskôr sú pre mňa trocha stresujúce. Uprednostňujem osobný pokoj asi aj preto, že nie som fanúšikom spoločenských udalostí