1968 a normalizácia
...Domnievam sa, že rok 1968 bol pre svet natoľko politicky zložitý a každý mesiac v niečom prekvapujúci, že československá jar bola len súčasťou svetového politického života a nebola celosvetovým šlágrom. V Amerike pripravovali voľby, zastrelili Martina Luthera Kinga, vedúcu osobnosť hnutia, ktoré chcelo dosiahnuť reformy zákonov občianskych slobôd farebných, zastrelili aj kandidáta na prezidenta demokrata Róberta Kennedyho, veľkú nádej demokraticky zmýšľajúcich Američanov. Bola olympiáda v Mexico City, kde verejnosť zaznamenala protest Black Power šíriacej ducha rasovej jednoty a hrdosti čiernych prostredníctvom atlétov Tommieho Smitha a Johna Carlosa na stupni víťazov so zdvihnutými pravými rukami v päsť nad hlavou v čiernych rukaviciach. Sledoval som udalosť v televízii a prejav ich slobodnej vôle si ma získal napriek tomu, že som si ako rodený skeptik hovoril, že sa to skončí zle. Svet bol zasiahnutý študentskými nepokojmi v západnom Nemecku a vo Francúzsku, nepokoje zasiahli aj USA, Taliansko, Švajčiarsko, Poľsko, ale aj Československo v podobe Hnutia revolučnej mládeže, Japonsko a Mexiko. Radikálne európske hnutie vrcholilo povstaním študentov v Paríži a generálnym štrajkom v krajine. V Nemecku revolúciu viedol Rudi Dutschke, marxistický sociológ, ktorý sa zúčastňoval aj na rôznych diskusiách a vystúpeniach na pražských fakultách, najmä proti diktatúre v ZSSR. Jeho partnerom bol študent Joschka Fischer, neskorší minister zahraničných vecí Nemecka, vo Francúzsku Alain Krivine, reprezentujúci trockistov a kandidát na prezidenta. Tieto udalosti mi pripomínali vzburu detí proti rodičom, najmä proti otcom, nechuť žiť v provizóriu povojnovej "kolektívnej viny", bez adresnosti, s jemnou predstieranou dobrou vôľou krivdy napraviť. Tým, že sa stal Fischer ministrom až do roku 2005 a súčasťou establishmentu, som zistil, že vzbura proti otcom bola absorbovaná túžbou vlastniť, byť, chápať, "pridať sa". Účel a odhodlanie sa vytratili, ako to v dospelosti býva. Problém sa, chvalabohu, nevyriešil, k žiadnej uvedomelej obrode nedošlo, len sa vyplavil mladistvý adrenalín, marxizmus, našťastie, neoslavoval a západná Európa sa pohla po obvyklej ceste viacerých možností, až dospela k trhovej ekonomike...
Keď sa Pražská jar v lete skončila vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR, polarizovaný svet v Československu sa skončil dočasnou jednotou proti okupantom, postupným opúšťaním pozícií, krehkých a lyrizovaných myšlienok a poetizovaného demokratického zmýšľania prevažnej časti komunistov a občanov.
21. augusta ráno, niečo po piatej ma matka zobudila a oznámila mi, že pod oknom máme tank. Vyklonil som sa a tank som uvidel. Nejaká pani tankistovi nadávala a upodozrievala ho, že v opitosti zablúdil do Konventnej. Tank mal biely pruh stredom celého panciera. Rádio ohlásilo okupáciu a priznám sa, v žalúdku som mal okamžite neurózu. Matka lakonicky prehlásila: "Já to tušila." Odišiel som do telky na Námestie SNP, kde už tanky a sovietske vojsko odolávali znepokojeným a rozhorčeným občanom. Vošiel som do budovy televízie a zamieril som do LDV, odkiaľ bolo vidieť na námestie. Okolo 11. hodiny nás sovietski vojaci vyviedli pod samopalmi z budovy za asistencie súdružky Lúčanovej, ktorá veliteľa ubezpečovala, že sme "priličnyje tovarišči". Veliteľ naliehal, aby sme išli domov. Marián Minárik, ináč slušný človek, im povedal, nech si "vyserú oko".
22. augusta požiadala pani Mikulíková syna Petra, aby išiel k Anderovi kúpiť mrazené kura. Peter si vzal necovku a spolu so mnou vyšiel pred dom na Hurbanovo námestie. Po celej dĺžke od mosta až po Hlavnú stanicu stáli tanky zoradené veľmi dôkladne do šíkov. Peter zaváhal, bál sa presily. Obchod, bývalý Ander, bolo prakticky v susedstve naproti. Vzhľadom na akútnu požiadavku pani Mikulíkovej som Petrovi povedal, aby nebláznil a išiel. Medzi tankami sme sa preplietli až k Anderovi, kúpili mrazené kura a zasa sa preplietli až k domu, kde Peter býval. Ľudia krútili hlavami, neradi videli provokatérov -- hrdinov. Zistili sme, že okupanti neboli až takí bdelí. Nechcem tým povedať, že vážnosť situácie možno zľahčovať, ale chcem naznačiť, že každý dejinný okamih má aj slabé miesta vyplývajúce z nedôslednosti aktérov a z prirodzenej šlampetnosti či únavy.
Ten istý deň sme mali zálohu k výplate. Dnes sa už tuším nevypláca. Vlado Strnisko mal o zálohu záujem, preto kráčal po Námestí SNP k budove televízie, keď tu zrazu začali sovietske vojská streľbu na vežu Kostola Milosrdných bratov. Neváhal a hodil sa pod nízky múrik pri "rozhnevanej rodine", ktorý tam už nie je. Vtom Vlada prikvačil chlap s výkrikom: "Podaj sa ďalej...!", lebo sa obával aj on o život. My zamestnanci sme výjav sledovali pod bránou televízie a drukovali sme, aby Vlado ani chlap nezahynuli, ale srdce sme mali v gatiach. Niekto lakonicky poznamenal: "Kurvy ruské."
Spriatelené armády nás neopustili a zostali.
Minule som rozmýšľal, ako to je a bolo s "dočasným umiestnením vojsk". Ponúkajú sa dve otázky. Prečo "dočasné" sa zmenilo na "trvalé"? Prečo to občanom v zásade nevadilo, ba ani disidentom? Odpovede som si formuloval takto. "Dočasné" sa zmenilo na "strategické" a tým na "trvalé". A že to nevadilo? No, keď ste od vzniku štátu zvyknutý na medzinárodné zmluvy, dokonca aj na tie nevýhodné a likvidačné a suverenitu v kútiku duše chápete ako prepožičanú, prečo nie?
Ako čas plynul, komunisti postupne vytriezveli, verejnosť si na okupáciu zvykala. Tí, ktorí nezmúdreli a nezvykli si, emigrovali, alebo sa stiahli do pasívnej rezistencie, ktorá sa prejavovala ničnerobením a nereagovaním. Býva to zvláštna súčasť domáceho odboja. Nevyzerá to nijako vábne, ale z pragmatického hľadiska a s odhadom na sily protivníka je to tradičný prístup k odporu. Ak im niekto niečo z myšlienok slobody a demokracie podstrčí, nepočúvajú, alebo naňho gánia. Komentovanie udalostí ľudia začali obohacovať významovým pokašliavaním a autocenzúrou. Mnohí okamžite vedeli, že "sa to takto muselo skončiť", iní zase boli nepoddajní, odbojní a svojhlaví než pochopili, že sú sami a za nimi nikto nestojí. Tí, ktorí sa však stále hmýrili, dostali príučku a prestali vyrušovať. Niektorým bol vystavený STOP, vylúčili ich zo strany, tí prezieraví zo strany "vystúpili", niektorí prešli sebakritikou a niečo sľúbili, niektorým stačilo pohroziť prstom, niektorí sa priplazili sami. Niektorí sa ponúkli, niektorí taktne mlčali, niektorí odišli na pomyselnú dlhodobú dovolenku, z ktorej sa vracali v inom duševnom a ideologickom rozpoložení. Keď ste na ulici stretli prašivú ovcu, prešli ste jednoducho na druhú stranu. Keď bola v križovatke nebodaj červená a prašivá ovca čakala s vami na zelenú, hľadali ste niečo úpenlivo v taške alebo vo vreckách a tvárili ste sa, ako by vám práve ukradli doklady aj kľúče.
Tento normalizačný proces mal svoje procesuálne trvanie, neprebehol od rána do večera, ani cez noc. Chcelo to zo strany normalizátorov trpezlivosť a stranícku disciplínu, ktorá chápala, že sa veci nedajú urýchliť. Keď to však trvalo dlhšie ako bol stanovený moskovský limit, stačilo naznačiť a ochotne ste to sami urýchlili a veci prispôsobili. Spoločnosť sa postupne stávala zasa organickým celkom, ktorý vedel, kto je škodcom celku.
Občanov začali spájať pragmatické väzby, solídne výplaty, víkendy, chaty, embéčko, žigulík, VUML, televízne pondelky, spartakiády, stredný hudobný prúd, tuzexové bony, dovolenky v Bulharsku, výjazdné doložky do Juhoslávie, nedostatkový podpultový tovar, deti v pionierskych táboroch, korupcia, podplácanie a oslovenie súdruh, súdružka. V celkovom telesnom a duševnom oslabení ste sa cítili útulne a bezpečne ako v pelechu.
Oficiálne pomenovanie pre čistky bolo slovo normalizácia. Čistky prebehli normálne, teda k spokojnosti normalizátorov. Zároveň si človek mohol, alebo niekto musel, prečítať Poučenie z krízového obdobia a dať za pravdu autorom, navyše si verejne popol nasypať na hlavu, respektíve dobrovoľne si nasadiť psiu hlavu a nechať sa upáliť straníckou kritikou, pokiaľ sa ho poučenie osobne týkalo. Vina bola uznaná priznaním, alebo svedectvom dôveryhodných osôb, ktorých mená zostali diskrétne utajené. Dostali ste otázku o vzťahu k internacionálnej pomoci a odpoveďou ste vyjadrili svoj zásadný politický postoj ku vstupu vojsk Varšavskej zmluvy. Niekto s tým nemal problém, každý sa predsa môže mýliť a pochybiť, niektorí problém mali než skrotli s následkami, niektorí ľahkomyseľní posmeškári použili čierny humor, sarkazmus alebo duševný masochizmus sa pridali k tribunálu normalizačných hodnôt. Ľudia mali pocit, že keď budú stranu príliš trápiť, bude strana nútená organizovať politické monsterprocesy, perzekúciu, väzenia, gulagy, presídlenia a používať iné donucovacie prostriedky, s ktorými už strana mala skúsenosti, a dobré. Aby predišli skaze, ľudia rezignovali a dobrovoľne sa zaradili do zákrytu.
Veľmi populárne slovo bolo sebakritika, ktorá predstavovala nezaujaté hodnotenie seba samého a výsledky svojej činnosti a zároveň vyhodnotenie dôsledkov pre budúcnosť. Dobrovoľné priznanie a pokánie boli sprevádzané určením výšky trestu samotným previnilcom. Keď previnilec výšku trestu neodhadol, stranícky výbor ho poopravil a trest mu vymeral podľa objektívnej zásluhy a závažnosti previnenia. Trest bol prijatý nielen s pokorou, ale aj s pochopením a vierou, že mu bude raz odpustené, alebo pomôžené kamarátom z mokrej štvrte..
Aby som veci nepopisoval len ostrými slovami, boli situácie, aspoň z počiatku, ktoré pripomínali, čo je mravnosť, presvedčenie, česť a duchovná hodnota. Tieto nočné mory boli pre ľahtikárov, kompromisníkov, defraudantov, arizátorov, prevracačov kabátov vodou na ich mlyn. Mali argumenty prečo, prečo naraz precitli, prečo oľutovali svoje oportúnne činy a prinavrátili sa s pokáním do košiara.
Hranica medzi súkromným a verejným sa prehĺbila a zväčšila. Pokrytectvo, tajnostkárstvo, ale aj boľševické grobianstvo boli veľmi populárne vlastnosti a vtedajšie občianske cnosti. Išlo, samozrejme, o vlastný prospech, očakávané výhody, malo to utilitaristické podoby. Vynášané súdy a pravdy boli formulované v duchu straníckeho klišé, hľadali sa predovšetkým výrazy, ktoré patrili medzi výrazy komunistickej etiky a morálky. Takto upravené sa používali s väčšou alebo menšou obratnosťou a zanovitosťou, až začali pôsobiť a fungovať výchovne a pravdivo. Mnohí prijali propagandistické fakty o demokratizačnom procese s otvoreným a polepšeným svedomím a zákerné formulácie si osvojili. Tu a tam mali určité výhrady, ktoré sa považovali za príležitostné kozmetické chyby a ľudské zlyhania, na ktoré bolo potrebné predsa len upozorniť a varovať, ale aj veľkoryso sa povzniesť. Niektoré prejavy moci boli natoľko sofistikované, že dodnes ľuďom strašia v hlavách.
Vytvorila sa zásadová ľahostajnosť a laxnosť, ktorá patrila k tej lepšej taktike, ako sa ukázať mlčiacej väčšine, prejaviť vágny názor. Nenávisť, opovrhovanie, závisť, udavačstvo mali veľmi rafinovanú podobu ušľachtilosti a dobrého charakteru.
Veľmi záhadnou bola každodennosť. Aj keď ste mentálne s režimom nesúhlasili, každodennosť bola istota, miesto, kam uniknete a oddáte sa fatalizmu, presvedčeniu, že vonkajšia situácia je nezvratná, preto slobodnú vôľu ste zasunuli hlboko do vedomia až podvedomia a vegetovali ste.
V predstavení Divadla na korze Radostná správa pre všetkých, ktorí majú starosti s mechúrom, sú záverečné repliky:
Lasica: A keby ste doma našli niekoho neznámeho sedieť za stolom a dívať sa, nevšímajte si ho.
Satinský: Pokojne si ľahnite, o nič neprídete.
Lasica: Keď sa ráno zobudíte, ešte stále tam bude sedieť.
Satinský: Nezabudnite mu dať cibuľu. Uvidíte, aký bude na vás dobrý.
Keď tak píšem, ako keby som písal čosi o dnešku, len v inej klíme, v inom garde, v inom čase. Zrejme ide o resentiment, ktorý býva silnou dejinnou a sociálnou silou.
V tomto emočne aj racionálne náročnom období normalizácie vzniklo a zaniklo Divadlo na Korze.