... keď loď chvejivo, ale iste začala stúpať proti prúdu, mohol som zavrieť oči, v hlave som mal už nakrútený celý film jednohodinovej cesty, ktorá nás čakala, ten film nemal nikde medzery, nikde nebol pretrhnutý -- najprv loď zakerovala doprostred prúdu pred veľké parádne námestie za Redutou, ktoré svojím voľným priestorom pôsobilo až veľkomestsky, ako tiché a pokojné námestie vo vznešenej starej štvrti veľkomesta, lenže ten voľný priestor, ktorý námestiu dával veľkorysú eleganciu, naozaj vznikol z potrieb historickej reprezentácie, kedysi tu bol takzvaný korunovačný pahorok pre symbolické rituály viedenských kráľov a cisárov, aj ženského pohlavia, a keď už v meste nikoho nekorunovali, postavili na tomto mieste aspoň sochu -- z carrarského mramoru -- poslednej tu korunovanej panovníčky, Márie Terézie,
***
po rozpade monarchie v osemnástom roku legionári tú sochu strhli a až koncom tridsiatych rokov sa na jej mieste vztýčila zase iná socha, Milana Rastislava Štefánika, generála a prvého ministra obrany prvej československej vlády v uniforme pilota, národného hrdinu slovenských luteránov a vládnych Čechoslovákov, a neskôr, za slovenského štátu, keď už bolo možné oficiálne vyhlásiť ako fakt síce už neoveriteľný a nedokladovaný, predsa však žiaduci a potrebný, a preto pravdepodobný či temer istý (a pravdou môže byť vždy to, čo je práve želateľné a využiteľné), že Štefánika, ako všeličo nasvedčuje, podľa všetkého zrejme, teda určite a nesporne, zostrelili Česi, z biologickej nenávisti k Slovákom, lebo nemohli strpieť, aby Slovák bol ministrom obrany novovytvoreného štátu, tak sa odvtedy Milan Rastislav Štefánik stal úradným svätcom aj slovenských katolíkov, a tým Slovákov vôbec, jeho sláva však netrvala dlho, v jeho prípade sa zasa raz potvrdilo porekadlo o sláve -- poľnej tráve,
***
po víťazstve pracujúceho ľudu ho aj odhalili -- pravda, nie pred súdom, už len in memoriam, ako francúzskeho špióna, ktorým bol v Kolumbii alebo Ekvádore za čias Franza Jozefa, čím ťažko poškodil záujmy slovenského ľudu, vynesený rozsudok znel na vyradenie ex memoria, ako odhaleného špióna ho dopravili na smetisko dejín, kde jeho pamiatka mala zhniť, aj hnila, ale zároveň omylom zapustila korene na tom smetisku dejín, takže sa zase potvrdili iné porekadlá, podľa ktorých sláva v pamäti národa je opakom poľnej trávy, ako sa ukázalo za búrlivých dní Pražskej jari roku 1968 -- takto vari ten osudný či osudový rok nazývajú na západe, keď Štefánik vstal z mŕtvych ako bohatier a martýr...
***
...pritom čo bolo prirodzenejšie ako to, že si národ odviezol Štefánika zo smetiska dejín a v tej chvíli, keď sa to zase dalo, ho intronizoval vo svojom maličkom panteóne medzi mužmi činu -- lebo koľkých hrdinských mužov činu už mal národ v tom svojom panteóniku -- zopár básnikov-rojkov, mužov slova, ktorí sa miešali do politiky a v jednom prípade dokonca tasili šable, ale tí napokon vždy skrachovali, ak nie hneď, ako v roku 1848, tak sa ich svet po istom čase, v roku 1938 alebo v roku 1945, alebo v roku 1968, vždy zase zrútil, mužovia činu, v tejto časti Európy, našťastie, zriedkaví, nakoniec zväčša dožívali svoj život v trudnej nečinnosti rozvažovania nad svojím márnym trúfanlivým činom,
***
Štefánikove činy však neboli z tohto sveta a okrem toho Štefánik urobil kariéru vonku, vo veľkom svete, kam sa ostatní mužovia činu ani len nedostali, bol povznesený nad prízemnosť politických bojov, pozoroval nočnú oblohu v hvezdárni v Mentone a čosi na nej aj objavil, asi nič hviezdoborné, ale vystačilo to na pár tenulinkých separátov s výpočtami, na parketách parížskych salónov sa pohyboval, i keď vraj s clivou zádumčivosťou v očiach, s takou samozrejmou nonšalanciou, akoby ho tam slovenská mať bola odkojila, dokonca primeraný formát mala aj jeho veľká celoživotná platonická láska, talianska grófka či kontesa, pestovali spolu lásku ako tiché túženie, v duchu si oddaní vernosťou, ktorá nepotrebuje slov (preto ešte za prvej republiky mohli o nej bez priveľkého falšovania nakrútiť filmový gýč), ...
***
... Masarykovi sa zišli jeho konexie vo vyšších spoločenských kruhoch v Paríži a v Ríme, a tak sa stal generálom aj v československých légiách... a keď ho po skončení vojny Masaryk naveľa naveľa prehovoril, aby prijal československé štátne občianstvo, lebo zato sa ešte nemusí vzdať francúzskeho, ktoré mu bolo nado všetko drahé, a keď sa Masarykovi navyše podarilo aj prehovoriť ho, aby sa predsa len vrátil do vlasti, keď je tam už raz ministrom národnej obrany, nakoľko by túto funkciu nijako nemohol vykonávať z Paríža alebo z Ríma, Štefánik nasadol do lietadielka a už nad rodnou pôdou, keď sa mala skončiť jeho dlhá odysea astronóma, špionážneho vedúceho expedícií, clivého miláčika salónov, hrdinského generála, zrútilo sa jeho lietadielko pár kilometrov od tohto mesta, tam, kde neskôr bolo jeho prvé letisko, umrel, ako umierajú hrdinovia, meteor, ktorý zažiaril na nebi a zhasol, rytier bez bázne a hany, romantický muž činov a veľkého sveta, akého tento národ ešte nemal, a preto sa posmrtne stal aj zástavou renesancie socializmu, malá absurditka v rúchu veľkej iracionality --
***
no a teraz je postavou zase neexistujúcou, lebo aj keby ho boli rehabilitovali z obvinenia špionáže, vykonávanej proti záujmom českého a slovenského ľudu za vlády Franza Jozefa v Kolumbii alebo Ekvádore, ako aj na ktoromsi tichooceánskom ostrove medzi kmeňom Maoriov alebo inými gauguinovskými domorodcami, aj keby mu boli odpustili légie v Rusku, medzitým sa previnil ešte aj ako miláčik más v roku 1968, a preto jeho pamiatka neodpustiteľne krívala, a tak ho bolo treba zase odviezť na smetisko dejín...
***
jeho socha, ktorú som tak často vídal z Dunaja, keď som sa malým šífom Československej plavby dunajskej plavil na Devín, anticipovala neskorší hrdinov osud, postupne z nej vždy niečo odbúdalo, najprv po Mníchove odmontovali a zložili pozláteného českého leva, ktorý vysoko prečnieval generála v bronzovom úbore pilota, neskôr rozobrali celý ten vysokánsky obdĺžnikový stĺp, zvonka obložený nepravými mramorovými platňami, a jednej noci po víťazstve pracujúceho ľudu rozmontovali celého Štefánika, odšraubovali mu leteckú helmu s časťou hlavy, tvár a krk, jednu i druhú ruku v hrubých leteckých rukaviciach, hrudník, spodnú časť trupu, jednu i druhú nohu v ťažkých bagančiach, po francúzskom špiónovi ostal len nízky, zato dosť široký podstavec, ktorý sa tu vynímal trocha čudne, kým okolo neho nevysadili aspoň kvetinové hriadky,
***
medzi nimi sa ten prázdny podstavec už strácal, až oveľa neskôr, tiež zase temer v poslednej chvíli, pretože už na samom začiatku éry konsolidácie, keď boli iné starosti a problémy, a tak sa chvíľu ešte mohlo verejne vypínať moderné umenie, vztýčilo sa tu značne štylizované súsošie predstaviteľov štúrovskej družiny, železné, či na pohľad skôr plechové profily, dosť vysoko nad zemou pripevnené k viacerým štíhlym stĺpom, a nech by sa aj tá Štúrova družina časom čo ako posudzovala -- veď už aj v minulosti ju stíhali všelijaké súdy, nakoľko svojho času sa mladý redaktor Marx o nich, i keď celkom úchytkom, vyslovil krajne nepriaznivo -- tí muži, zavesení na stĺpoch sa v štylizovanom, našťastie modernom vyhotovení aj tak nedajú dobre identifikovať, preto by to súsošie v prípade potreby mohli vyhlásiť aj za pamätník neznámych vojakov alebo zakladateľov robotníckeho hnutia v starom Uhorsku, takže komplex tejto sochy hádam už nebude treba rozmontovávať a búrať,
***
ale vtedy, keď sme sa loďou ešte viezli na Devín, na námestí za Redutou sa týčil Štefánik v odeve letca, zahľadený do pohraničných diaľok, a pretože tie diaľky boli celkom blízke, fakticky na územie maďarské a rakúske, aj stĺp s českým levom vtedy ešte prečnieval Štefánika, poniže a povyše tohto námestia v nedeľu po nábreží v každej dennej a večernej hodine korzovali dvojice, dvojice manželov, dvojice milencov, iba sa zoznamujúce dvojice, spriatelené dvojice ešte slobodných kolegýň z kancelárií a dvojice ovdovených susediek, dvojice penzistov a neskôr poobede dvojice vojakov a slúžok, a len čo sa loď, ktorá sa temer presne pred Štefánikom dostala doprostred rieky, na chvíľu zastavila, aby sa vyrovnala v smere proti prúdu, rozkrútila stroje v kotolni na plné obrátky, už tu boli staré ošumelé dlžizné žltozelené kasárne -- možno tie, o ktorých sa spievalo v starej ľudovej piesni. Pri Prešporku na Dunaji stoja kasárne, a v tých kasárňach milá mala svojho milého...