Firmy zvučných mien dosahujú z ich predaja zisky v desiatkach a stovkách miliónov dolárov. Kto by predsa nechcel mať plavky ako špičkový pretekár či tričko ako popredná tenistka? Ak je navyše za "rozumnú cenu", pohrdne ním dnes málokto. Najmä, ak nič netušíme o spôsobe, akým sa tovar s vytúženým emblémom dostal na pult v našom obchode.

Čaro sponzoringu
Väčšina divákov si na športové zápasy prerušované reklamami už zvykla. Sú síce otravné, dotieravé a najmä pravidelné, no za posledných 20 rokov sa už akosi stali "súčasťou veci". Medzi jednotlivými značkami je súperenie nie nepodobné tomu športovému. Momentálnym rekordérom je firma Nike, ktorá podľa údajov správy Fakty o trhu so športovými potrebami v roku 2002 investovala do reklamy 1 028 miliónov dolárov. Súperi za ňou síce zaostali, no napriek tomu sa sumy, ktoré Adidas, Puma či Fila vyčlenili na propagáciu, pohybujú v desiatkach, ba až stovkách miliónov dolárov.
Veľká časť týchto peňazí smeruje na priamu podporu jednotlivých športovcov. Zaručený mediálny úspech prináša sponzoring najznámejších mien. Firma Adidas má podľa správy, ktorú vydali organizátori kampane Play fair at Olympics, celoživotnú zmluvu s futbalistom Davidom Beckhamom na 161 miliónov dolárov. Reebok uzavrel päťročnú zmluvu s tenistkou Venus Williamsovou na 38 miliónov dolárov. Speedo ročne vypláca americkému plavcovi Markovi Phelpsovi 300 000 dolárov.
Marketingové úsilie pochopiteľne vrcholí počas najväčšej udalosti športového sveta - olympiády. Na tovaroch pribudne emblém s piatimi olympijskými kruhmi a jednotlivé tímy sa zaodejú do výrobkov patričných značiek.

Prelom v 80. rokoch
Olympiády v minulosti nezvykli byť ziskové, naopak. Až do roku 1980, keď letná olympiáda v Los Angeles zarobila viac ako 200 miliónov dolárov, šlo o stratové podujatie. Zmena, ku ktorej došlo v osemdesiatych rokoch, sa spája s menom dlhoročného predsedu medzinárodného olympijského výboru - španielskeho ekonóma Juana Antonia Samarancha. Hry v Los Angeles začali éru spojenectva veľkých firiem a športu. Pôvodne malo ísť o filantropické gesto. Prostriedky, ktorými vlády podporovali olympijské hry, sa neustále znižovali, takže pomocná ruka súkromného sektora bola viac ako vítaná. V priebehu dvadsiatich rokov sa napokon zo športového sponzoringu stal zdroj nemalých ziskov. Správa Play fair at Olympics uvádza, že hry v Aténach získali vďaka sponzorským príspevkom do vlaňajšieho decembra 648 miliónov dolárov. Najväčšia časť peňazí prišla od firiem ako Coca-Cola, Swatch či McDonald's. Samostatnou kapitolou sú vecné dary. Firma Adidas poskytla oblečenie - uniformy pre usporiadateľský personál v Aténach 2004. Členov olympijského výboru a aténskeho usporiadateľského výboru obliekla firma Mizuno.
Medzinárodný olympijský výbor, výbory v jednotlivých štátoch a organizátori prideľujú licencie na výrobu olympijských suvenírov - tričiek, šiltoviek, odznakov. Po zaplatení poplatku môže firma používať olympijský emblém na svojich výrobkoch. Očakávalo sa, že počas hier v Aténach sa na poplatkoch za licencie vyberie okolo 66 miliónov dolárov.
Sponzorovanie športových tímov sa vypláca. Kanadská firma Roots, ktorá na zimnej olympiáde v Salt Lake City v roku 2002 poskytla olympijské uniformy kanadskej, britskej a americkej výprave, predala v priebehu dvoch týždňov tovar v hodnote 25 miliónov dolárov.

Zisk a drina
Náklady na reklamu, ale aj dizajn a predaj sú teda značné. Aby bol priemysel so športovým tovarom ziskový, musí sa snažiť ušetriť inde - pri výrobe a balení. Preto ich umiestňuje do oblastí, kde je pracovná sila lacná. Veľké značky buď priamo alebo cez sprostredkovateľov uzatvárajú zmluvy s výrobcami z Číny, Indonézie, Vietnamu či Kambodže. Tovární, ktoré sa snažia získať zákazku od značky zvučného mena, je veľmi veľa. Ich možnosti dohodnúť si cenu a čas, za ktorý musí byť dodávka hotová, sú, naopak, veľmi malé. "Snažíme sa minimalizovať čas, za ktorý sa tovar dostane k zákazníkovi. Je to veľmi dôležité, ak sa chceme udržať na trhu," uviedol hlavný manažér pre globálne dodávky firmy Puma.
Ceny športových tovarov pritom za posledných päť rokov postupne klesali. Kým v roku 1997 stál pár tenisiek 41 dolárov, v roku 2002 to bolo už len 36. Zákazník môže byť spokojný.
O niečo iná je situácia na opačnom konci reťazca. Výskum, ktorý zrealizovali mimovládne organizácie Oxfam a Clean Clothes Campaign, ukázal, že cena, ktorú veľké firmy zaplatili dodávateľskej továrni v Hondurase za desať tričiek, klesla z 3,70 dolára v roku 2000 na 2,85 dolára v roku 2003. V priebehu troch rokov šlo teda o 23-percentný pokles. Robotník pracujúci pre továreň v Indonézii, ktorá dodáva tovar firmám Nike, Fila, ASICS, Loto a Puma, skonštatoval, že manažéri často uvádzajú pokles cien ako dôvod poklesu mesačných miezd.

Sto tenisiek za hodinu
Dodávatelia čoraz viac zamestnávajú ľudí, u ktorých je menšia pravdepodobnosť, že sa budú brániť ťažkým pracovným podmienkam. Častým riešením sú zmluvy na dobu určitú, zamestnávanie migrujúcich pracovníkov, ktorí nezriedka pracujú na čierno, a zamestnávanie žien. "My, ženy, sme poslušnejšie. Sme zvyknuté počúvať príkazy od našich otcov, bratov a manželov. Manažér je len ďalším mužom z tohto zoznamu," poznamenala počas interview pre organizáciu Oxfam 21-ročná žena, ktorá pracuje pre jednu z indonézskych tovární. Nepísaným pravidlom tiež je, že ženy sú platené za rovnakú prácu menej ako muži. Nie sú totiž "živiteľkami" rodiny. Ich príjem je čímsi "navyše". Prehliadanou skutočnosťou však je, že plat šičky je často jediným zdrojom príjmov mnohých domácností. Mara má 25 rokov a pracuje pre jednu textilku v Kambodži. Po otcovej smrti sa z dediny presťahovala za prácou do mesta, aby z platu šičky podporovala matku a šiestich súrodencov. "Náš šéf vyžaduje, aby sme pracovali rýchlo, presne a aby sme plnili stanovený plán. Musím ušiť 120 tenisiek za hodinu, za čo zarobím 1,25 až 1,5 dolára. Za deň bežne ušijem 960 párov. Ak sa mi to nepodarí, prídem o 5-dolárovú mesačnú províziu. Snažím sa preto pracovať bez prestávok. Ak chceme ísť počas pracovného času na toaletu, musí nám dať kontrolór do výkazu pečiatku - povolenie," uviedla počas rozhovoru s pracovníkom Clean Clothes Campaign.
Mnohí zamestnanci dodávateľských tovární sú platení podľa počtu ušitých kusov odevov či obuvi. "Aby ste dostali minimálnu mzdu, musíte splniť stanovený plán. Ak sa vám to nepodarí, pracujete nad stanovený čas. V opačnom prípade sa v správe o vašej výkonnosti objaví nula. Ak sa to stane častejšie, dostanete výstrahu, po opakovanej výstrahe vás preložia na nízku pozíciu, čo v praxi znamená, že zakrátko podáte výpoveď," uviedla v rozhovore mladá Indonézanka.

Športovci a šičky
Organizačný výbor letných olympijských a paraolympijských hier v Sydney prijal v roku 2000 kódex, ktorým sa mala riadiť výroba tovarov označených olympijským logom. Vyžadoval spravodlivé mzdy, obmedzenia pracovného času a zaručenie práva na kolektívne vyjednávanie. Austrálske odbory získali v roku 1999 po intenzívnej kampani právo kontrolovať, či sa kódex pri výrobe dodržiava. V tom čase však už bola väčšina tovarov pre letnú olympiádu hotová.
V polovici roku 1996 odbory zverejnili videozáznam usvedčujúci továreň v pakistanskom Sialkote z využívania detskej práce pri výrobe futbalových lôpt s logom Svetovej futbalovej asociácie (FIFA). K odhaleniu došlo krátko pred európskymi majstrovstvami. FIFA napokon po nátlaku odborov prijala 3. septembra 1996 pracovný kódex. Mala sa ním riadiť výroba všetkých tovarov, na ktoré federácia vydáva licenciu.
Všeobecne platí, že športový svet spravil veľmi málo pre to, aby sa výroba športových výrobkov stala férovou. Olympijské hnutie sa hlási k myšlienkam fair play, medzinárodnej solidarity a ľudskej dôstojnosti. Podľa organizátorov kampane "Fair play počas olympiády", do ktorej sa zapojili viaceré britské a americké mimovládne organizácie, však hnutie proti neférovej výrobe športových tovarov zatiaľ žiadne praktické kroky nepodniklo. Hľadanie rovnováhy medzi snahou zabezpečiť kvalitnú organizáciu športových podujatí a vybavenia športovcov na jednej strane a vernosťou ideálu fair play na druhej strane nie je jednoduché. Pri náhodnom prepínaní televíznych kanálov počas posledných dvoch týždňov však divák mohol nadobudnúť dojem, že skutočne sleduje dva druhy súperenia. Športové a obchodné. Oba majú právo na existenciu s podmienkou, že sa popasujú s nefér praktikami. Informácií o boji proti dopingu sú médiá plné. O niečo horšie je to s informáciami o tom, akým spôsobom sa k nám dostáva športový tovar za relatívne nízke ceny.