O Nicholasovi Wintonovi ste natočili už tretí film - Nickyho rodina. Prečo?
To, čo ma najviac ohúrilo na samom začiatku, bolo to, že ten príbeh bol celkom neznámy. Na internete ste o ňom nič nenašli. Neexistoval žiaden film, kniha, a nám pripadalo nespravodlivé, že by sa takýto úchvatný príbeh mohol "stratiť“ v prepadlisku času.

Takže ste zobrali veci do vlastných rúk...
Keď som vtedy prvýkrát čítal o jeho príbehu, hneď som ho použil do svojho hraného filmu Všichni moji blízcí. Rozhodli sme sa, že natočíme aj dokument Sila ľudskosti, aby sa svet tomuto skromnému Angličanovi aspoň poďakoval.

Ako vyzeralo prvé stretnutie s ním?
Vypravil som sa za ním do Anglicka. Urobil si na mňa čas jeden štvrtok medzi druhou a štvrtou. O druhej som prešľapoval pred jeho domom, nervózne som zvieral papier s otázkami. Chcel som proste zistiť do filmu Všichni moji blízcí niečo o tej záchrannej akcii.

A zistili ste?
Otvoril mi šarmantný muž, mal vtedy okolo 90 rokov. Ukázal mi záhradu, ako pestuje karfioly, kvety, pozreli sme si kus opery a vždy, keď som sa chcel niečo spýtať, vyrukoval s niečím iným - so šermom, s výšivkami... Milý pán Winton ma o dve hodiny vyhodil a nestihol som sa na čokoľvek spýtať.

Asi ste sa dosť nesnažili.
On asi o tom nechcel hovoriť, celá akcia sa mu zdala bezvýznamná. Nič iné neostalo, len ten príbeh z neho vydolovať. Tak sme ho pozvali do Prahy, ubytovali sme ho v hoteli Evropa, kde býval pred 70 rokmi a kde mal svoj hlavný stan. Zobrali sme ho na Wilsonovu stanicu a jeho pamäť sa pomaly otvárala.

K tomu príbehu patria aj "jeho“ deti. Ako ste ich našli?
Za odhalenie ďalších "Wintonových detí“ môžu médiá, festivaly... Napríklad v Prahe išiel Jiří Kafka s manželkou do kina. Tá mu šušká do ucha, že ten film jej v mnohom pripomína to, čo jej on rozprával o svojom detstve. On len nad tým mávol rukou, že to asi tak nebude.

Bolo?
Jeho manželka napísala Viere Gissing, jednému z "Wintonových detí“, či jej Jirka nie je na Wintonom zozname. O týždeň prišla neuveriteľná odpoveď - Jirka a jeho brat Felix na zozname sú. Vďaka premiére Nickyho rodiny, ktorá bola pred týždňom v Prahe, sme objavili ďalšie tri "Wintonove deti“.

Prečo ste sa vôbec pustili aj do tretieho wintonovského filmu, keď dva už boli na svete?
Tému Winton sme chceli ukončiť druhým filmom, no predchádzajúce spustili reťaz udalostí a objavili sa nové neuveriteľné príbehy, desiatky nových detí. Pán Winton bude mať tento rok 102 rokov a možnosť získať jeho reakciu na toto všetko je vzrušujúca. Filmom Nickyho rodina chceme celý Wintonov cyklus konečne uzavrieť. Chceme definitívny obraz všetkého, čo sa stalo, dostať do kín po celom svete.

Natočili ste 450 hodín materiálu. To je aj na desať filmov.
Keď robíte film, musíte predovšetkým myslieť na diváka, a preňho 90 - 100 minút je tak akurát. Na konci som už nebol režisér, ale pomyselný "mäsiar“, ktorý neľútostne vyhadzoval celé bloky filmu. A to sa dá? So strihačmi filmu sme nad tým vzdychali, bolo nám to ľúto, ale i taký krásny materiál išiel do koša. A dnes nikomu nechýba. To je filmársky život, to je daň, čo musíte platiť.

Bol moment, keď vás pri nakrúcaní naozaj zamrazilo?
Keď herečka Klára Issová hrala matku, ktorá vytiahla svoje dieťa z vlaku a napokon ho vrátila späť. Veľmi ju to dojalo a na Wilsonovej stanici sa tak presvedčivo rozplakala, že sa k nej pridali aj komparzisti, aj štáb. Všetci plakali a ja, ako som chodil medzi ľuďmi, som sa pomyselne vrátil o 70 rokov dozadu, keď na tých istých miestach plakali rodičia a deti.

Predchádzajúce filmy rozbehli vzdelávacie programy, našli sa ďalšie zachránené deti. Čo by ste chceli dosiahnuť filmom Nickyho rodina?
V príbehu záchrany je akýsi tajomný Wintonov vírus, ktorý po tom, čo film uvidia diváci, do nich neúprosne dotiera, aby urobili čosi pozitívne s naším svetom. A my by sme tento vírus chceli čo najviac rozšíriť. Urobiť takú pandémiu dobra. To sú naše naivné sny. Ale predsa film je len sen a nie sú v ňom hranice medzi snom a realitou, tak prečo nesnívať?