V poslednom čase sa v médiách čoraz častejšie stretávame so správami, že si nejaká známa osobnosť dala nainštalovať v byte kamery a my ju prostredníctvom internetu môžeme sledovať nielen pri jedle alebo sledovaní televízie, ale často i pri tých najintímnejších činnostiach. Tie bývajú skryté i očiam najbližších príbuzných, avšak nové časy a technické prostriedky prinášajú i nové vnímanie intimity.
Zvýšený záujem o ľudské telo v médiách a osobitne na internete je spojený so širším rámcom fenoménov, ako je, napríklad, kult tela. Na sieti sa s nim môžeme stretnúť na najrôznejších osobných stránkach, v zoznamkách, na pornostránkach, ale tiež v súťažiach o miss internet. Na druhej strane ponúka internet veľký priestor na skrývanie alebo zmenu vlastnej identity. Len málokedy sa prispievatelia do diskusných fór podpisujú svojím vlastným menom. Často sú len číslami, za ktoré, keďže zostávajú v anonymite, nenesú žiadnu zodpovednosť.
Smutná vízia
Takéto dvojaké vnímanie tela na internete sa javí síce rozporuplne, ale laická i odborná verejnosť sa v pohľade na internet zhodujú -- virtuálny priestor považujú za metaforu pre svet, kde ľudské telo už nehrá dôležitú úlohu a kde navyše hrozí nebezpečenstvo, že z nás zostanú stvorenia bez tela, vyjadrujúce svoje pocity priamou stimuláciou nervového systému. Je to predstava sveta, kde strácame zmysel pre realitu.
V tejto neutešenej vízii sveta sa stávame izolovanými a extrémne individualizovanými sebeckými bytosťami. Niektorí ľudia vidia v tejto predstave žiarivú budúcnosť, kde sa zbavíme nedokonalého a smrteľného tela prostredníctvom prenesenia svojej osobnosti a inteligencie na harddisk počítača.
Ako tvrdí Kerstin Dantenhahn z Readingskej univerzity, uvedená vízia má niekoľko závažných nedostatkov. V prvom rade je to fakt, že život a inteligencia sú schopné vyvinúť sa len v živom tele postupne sa vyvíjajúcom a adaptujúcom na ekosystém, ktorý ho obklopuje. Tak, ako sám organizmus, i jeho inteligenciu môžeme vnímať a študovať len v rámci komplexného systému jeho prostredia.
Nervovú sústavu netopierov, uspôsobenú na echolokáciu okolitých predmetov, nepochopíme bez toho, aby sme vedeli, akú úlohu tieto predmety v prostredí hrajú. Podobne je to aj s ľuďmi. Všetci sa správajú istým spôsobom, ktorý však nie je pochopiteľný, keď nepoznáme jeho prostredie a históriu. Počítač ťažko rozozná slzy plaču od sĺz smiechu. Na to, aby pochopil, o ktorý druh ide, by musel poznať kontext, v ktorom sa momentálne dané ľudské telo nachádza. Prirodzené telá sú preto jedinečné a ich prípadné nahradenie umelou inteligenciou je otázkou veľmi vzdialenej budúcnosti.
Výhody virtuálnej reality
Veľkou výhodou fyzického tela je, že nám prostredníctvom aktívneho skúmania sveta ponúka možnosť osobného kontaktu s inými. Tento fakt je ďalšou stránkou vzťahu medzi telom a virtuálnou realitou. Pri čítaní knihy alebo pozeraní televízie sa často nudíme. To, čo nám často chýba, je priama interakcia a spätná väzba zo strany predmetu nášho záujmu. A práve tu vzniká priestor na virtuálnu realitu. Technické prostriedky, umožňujúce ľuďom vstup do virtuálneho sveta, manipulujú ľudským telom. Nie však v tom zmysle, že by ho odstraňovali alebo nebrali do úvahy, ale tak, že sa prostredníctvom interakcie snažia urobiť virtuálnu skúsenosť realistickejšou. Interakcia je základnou odlišnosťou internetu oproti iným typom médií. Film a video nás dočasne zotročujú tým, že z nás robia pasívnych divákov. Pri internete a počítačových hrách je však predpoklad, že ich konzument je aktívny. Ani tento vzťah však nenasvedčuje tomu, že by telo malo byť v budúcnosti nahradené zápisom v počítači.
Sociálne telo
Tejto predstave nezodpovedá ani fakt, že všetky inteligentné stvorenia, teda aj človek, sú sociálnymi bytosťami. Sociálne interakcie v reálnom i vo virtuálnom živote sú dôležité na prežitie a ďalší vývoj osobnosti. Sú nevyhnutné nielen pre potrebu riešenia špecifických úloh, ako je, napríklad, pracovné stretnutie, ale tiež pre samotný pocit, že sme "tam", že sa zúčastňujeme na sociálnej realite a vytvárame ju. Telo je jedným z hlavných prostriedkov vyjadrenia osobnosti a sociálnych rol a taktiež manipulácie s inými nielen v bežnom živote, ale tiež vo virtuálnej realite.
Predstava, že v bližšej alebo vzdialenejšej budúcnosti z nás zostanú bytosti bez tela a že budeme existovať len v pamäti počítača, sa zatiaľ zdá veľmi nereálna. Ľudské telo hrá tiež úlohu v otázke porozumenia a empatie voči druhým. Vcítenie sa do pocitov iného človeka si vyžaduje isté otvorenie, čo však mimo tela, schopného vyjadrovať svoje pocity, nie je možné. Ak je inteligencia a osobnosť tak úzko spätá s aktívnym telom, prečo by sa mal inteligentne správať tiež človek existujúci len v harddisku počítača?
Aj keby sa vedcom hypoteticky podarilo extrahovať základ našej osobnosti do počítačových pojmov a preniesť ho do počítačovej pamäte, kto by si potom mohol užívať nesmrteľnosť a obdivovať vypočítanú krásu svojho života?
Ľudia sú schopní cítiť krásu algoritmov alebo dát, opačne to však neplatí.