Zamestnanec alebo zamestnávateľ môže považovať skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej lehote alebo dohodou za neplatné. Ak túto skutočnosť oznámi druhej strane s tým, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru, takýto pracovný pomer zamestnanca sa neskončí. Ak však napriek tomu strana, ktorá neplatne skončila pracovný pomer, trvá na skončení, môže sa tak zamestnanec, ako aj zamestnávateľ, obrátiť na súd so žalobou o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Lehota na uplatnenie tohto práva na súde je dva mesiace odo dňa, keď mal pracovný pomer skončiť. Ide o lehotu prekluzívnu, t. j. prepadnú, čo znamená, že po uplynutí dvoch mesiacov už nie je možné súdnou cestou domáhať sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Ak zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že považuje výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru alebo skončenie pracovného pomeru v skúšobnej lehote zo strany zamestnávateľa za neplatné a trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, má nárok na náhradu mzdy. Rozsah tohto nároku zamestnanca závisí od toho, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Nárok zamestnanca na náhradu mzdy vzniká okamihom doručenia tohto oznámenia zamestnávateľovi. Zamestnanec má nárok na náhradu mzdy až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala poskytnúť zamestnancovi náhrada mzdy, presiahne dvanásť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa primerane znížiť náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov alebo ju zamestnancovi vôbec nepriznať, a to najmä vzhľadom na to, či sa zamestnanec v tomto období dočasne niekde zamestnal, akú prácu tam vykonával, aký zárobok dosiahol alebo prečo sa nikde nezamestnal. Môže sa stať, že zamestnanec považuje skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa za neplatné, ale netrvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. V takom prípade platí, že ak sa so zamestnávateľom písomne nedohodne inak, jeho pracovný pomer sa skončil dohodou k termínu, ktorým sa mal pracovný pomer skončiť, t. j. pri výpovedi je to uplynutím výpovednej lehoty, pri okamžitom skončení pracovného pomeru alebo skončení pracovného pomeru v skúšobnej lehote dňom, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. V uvedených posledných dvoch prípadoch, a to pri neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru alebo neplatnom skončení pracovného pomeru v skúšobnej lehote má zamestnanec nárok na náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za dva mesiace.
Ak zamestnávateľ považuje skončenie pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením pracovného pomeru v skúšobnej lehote zo strany zamestnanca za neplatné a vyzve zamestnanca, aby naďalej pracoval, pričom zamestnanec tejto výzve nevyhovie, vznikne zamestnávateľovi nárok na náhradu škody, resp. náhradu výdavkov, ktoré mal v súvislosti s tým, že musel prácu uvedeného zamestnanca nahradiť prácou v nadčase iným zamestnancom, a pod. Zamestnávateľ sa tiež môže obrátiť na súd so žalobou o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V prípade, že zamestnávateľ nebude mať záujem o to, aby zamestnanec, ktorý neplatne rozviazal pracovný pomer, ostal uňho naďalej pracovať a ak sa nedohodnú inak, platí, že pracovný pomer sa skončil dohodou dňom, keď mal skončiť v prípade okamžitého skončenia alebo skončenia v skúšobnej lehote a v prípade neplatnej výpovede uplynutím výpovednej lehoty. V uvedených prípadoch zamestnávateľ nemá nárok na náhradu škody.
Ak zamestnávateľ a zamestnanec uzatvoria neplatnú dohodu o skončení pracovného pomeru, môže sa jedna i druhá strana domáhať vyslovenia neplatnosti na súde v lehote dvoch mesiacov odo dňa skončenia pracovného pomeru uvedeného v dohode. Ak zamestnanec oznámi, že trvá na pracovnom pomere a na ďalšom zamestnávaní, má nárok na náhradu mzdy tiež od okamihu doručenia tohto oznámenia zamestnávateľovi až do opätovného zamestnania. Aj v tomto prípade platia ustanovenia o možnosti zníženia náhrady mzdy na žiadosť zamestnávateľa za obdobie presahujúce dvanásť mesiacov. V prípade, že zamestnanec nebude trvať na pokračovaní pracovného pomeru, má nárok na vyplatenie náhrady mzdy za obdobie dvoch mesiacov.