V kocke sa dajú zhrnúť takto: Výrobný proces má tri základné vstupy - prácu, kapitál a technológiu, resp. poznatky. Tento vzťah sa premieta do slávnej rovnice produkčnej funkcie: Y = F (K, L, A), kde Y je produkcia, K je kapitál, L je práca a A sú poznatky.
Z produkčnej funkcie vyplýva, že celková produkcia (napríklad rast HDP) môže rásť troma spôsobmi:
- zvýši sa množstvo kapitálu pripadajúceho na jedného pracovníka (fixné investície rastú rýchlejšie ako počet pracovníkov a dochádza k akumulácii kapitálu),
- zvýši sa množstvo a/alebo zručnosť pracovníkov, napríklad skvalitnením ich vzdelania,
- zvýši sa úroveň používanej technológie.
Zdanlivo je všetko jasné
Stačí, keď nadopujeme ekonomiku napríklad vysokými dávkami investícií a môžeme sa tešiť z vysokého rastu. Skutočnosť je o niečo zložitejšia. Neoklasická teória hovorí, že ekonomika nemôže rásť donekonečna len vďaka fixným investíciám. Ak sa napríklad nejaká krajina snaží zvýšiť ekonomický rast len vyššou akumuláciou kapitálu, krátkodobo dôjde k zvýšeniu rastu, ale časom sa táto miera začne znižovať, až klesne na nulu. Platí tu nemilosrdný zákon klesajúcich výnosov. Predstavme si továreň na výrobu klincov. Ak v nej máme len jeden stroj a pridáme k nemu ďalší, produkcia v továrni vzrastie o 100 %. Ak však máme v továrni 100 strojov, pridanie ďalšieho stroja zvýši produkciu len o 1 %. Ak teda nejaká chudobná krajina nasmeruje veľkú časť svojho HDP do fixných investícií, dosiahne sprvu vysoký rast. S narastajúcou zásobou fixného kapitálu však bude miera rastu postupne klesať. Po 30 rokoch bude krajina síce bohatá na stroje a budovy, ale jej ekonomický rast sa bude blížiť k nule. To isté platí aj pre zapájanie pracovných síl. Ak v ekonomike pracuje len malá časť obyvateľstva,
zapojenie nových ľudských zdrojov (napríklad prebytočných síl v poľnohospodárstve alebo žien v domácnosti) sa na ekonomickom raste prejaví veľmi rýchlo. Avšak pri vysokom stupni zamestnanosti sa produktivita práce každého nového pracovníka znižuje. Okrem toho sú zdroje pracovných síl obmedzené. V momente, keď do práce nastúpia všetky ženy, dôchodcovia, resp. iné nevyužité rezervy, potenciál pracovnej sily ako zdroja ekonomického rastu sa vyčerpá. Samozrejme, nie je robotník ako robotník. Vzdelanejšia pracovná sila vytvára vyššiu pridanú hodnotu. Ale aj tu platí, že potenciál čerpania tohto zdroja rastu je obmedzený. Vyčerpá sa napríklad vo chvíli, keď budú mať všetci pracovníci v národnom hospodárstve vysokoškolské vzdelanie. Samozrejme, pracovníkov môžeme
vzdelávať aj po vysokej škole, ale asi sotva dlhšie ako je dĺžka ľudského života.
Tretí zdroj rastu - poznatky
Aby sme nezostali len pri teoretických úvahách, môžeme sa pozrieť do našej vlastnej ekonomickej histórie. Industrializácia Slovenska sa prejavila jednak v obrovských fixných investíciách do priemyslu a jednak v zapájaní prevažne roľníckej populácie a žien do pracovného procesu. Slovensko dosahovalo v 50. a 60. rokoch minulého storočia naozaj vysoké miery rastu, čo sa náležite prejavilo aj na tvári krajiny. Koncom 80. rokov však už aj socialistickí ekonómovia plakali nad vysokou fondovou náročnosťou. Inak povedané, vysoké miery investícií sa neodrážali v želanom ekonomickom raste. Rekordérom v miere rastu je Čína, kde za posledných 20 rokov rástol HDP priemerným tempom 8 - 9 % ročne (resp. 7,5 % na jedného pracovníka). Ako sa to Číňanom podarilo? Na začiatku bol presun
niekoľko sto miliónov ľudí z poľnohospodárstva do priemyslu, v dôsledku čoho prudko narástla ich produktivita práce. Išlo o klasickú kombináciu nových zdrojov pracovných síl a fixného kapitálu v epoche industrializácie.
V konečnom dôsledku sa však dlhodobo udržateľný rast dá dosiahnuť len tretím zdrojom rastu, a tým sú poznatky. Na rozdiel od fixného kapitálu a pracovnej sily pre ne zákon klesajúcich výnosov neplatí. Prečo? Náklady na ne sú prakticky fixné. Vývoj nového lieku stojí napríklad určité náklady, ale tie končia uvedením lieku do výroby a predaja. Nebudú vyššie, ak predáme jedno balenie liekov alebo milión.
Kedysi sa pod pojmom "poznatky" zdôrazňovali hlavne nové výrobné technológie. V súčasnosti k nim radíme aj racionalizačné opatrenia, efektívnejší manažment a iné, netechnologické postupy zvyšujúce produktivitu práce.
Ako merať?
Ak sa vrátime k neoklasickej produkčnej funkcii, najznámejšia je v podobe Cobbovej-Douglasovej rovnice: Y = AkáL1-á, kde á je časť národného produktu pripadajúceho na kapitál a 1-á časť pripadajúca na mzdy, zisky iné dôchodky. Ako sme už uviedli, dôležitý je nielen počet pracovníkov, ale aj ich vzdelanie. Preto sa vstup pracovnej sily L zapisuje vo forme L = N*e, pričom N je počet pracovníkov a e je ich vzdelanie. Kvôli lepšej porovnateľnosti sa rast v národných ekonomikách prepočítava na jedného pracovníka. Ak vydelíme predošlú rovnicu počtom pracovníkov v národnom hospodárstve, dostaneme HDP (y) vytvorený jedným pracovníkom: y = Akáe1-á
Výpočty tohto druhu majú veľa obmedzení. Množstvo práce vynaloženej v národnom hospodárstve je najsprávnejšie merať množstvom odpracovaných hodín. Takisto by bolo vhodné zohľadňovať čiernu prácu. S tým však má väčšina štatistických úradov problémy, a preto sa množstvo práce charakterizuje priemerným počtom pracovníkov. Aj úroveň vzdelania sa dá merať rôzne, napríklad verejnými výdavkami na školstvo alebo podielom pracovníkov so stredným a s vyšším vzdelaním na celkovej pracovnej sile.
Čo hovorí "rastové účtovníctvo"
Skúmanie zdrojov rastu, "rastové účtovníctvo", je jednou z najzaujímavejších úloh modernej ekonómie. Nedávno vydaná práca Medzinárodného menového fondu o makroekonomickom manažmente analyzuje zdroje rastu v 88 krajinách v rokoch 1960 - 1992. Zaujímavé veci napríklad prezradili údaje o ázijských "tigroch", najmä Singapure. Z celkového priemerného ročného rastu produktivity práce 4,3 % v rokoch 1970 - 1980 išlo na vrub akumulácie fixného kapitálu až 3,9 %. Prínos rastu vzdelanosti bol v tomto období nulový a nové poznatky zabezpečili len 0,4 % rastu. Dosť podobná skladba rastu platila aj na roky 1980 - 1986. Ekonomický rast teda nezabezpečili nové poznatky ("inspiration"), ako skôr krvopotné úsilie v oblasti úspor a následných fixných investícií ("perspiration"). To bolo pre mnohých ekonómov veľké prekvapenie. Veľmi podobnú štruktúru zdrojov rastu mali v 70. a 80. rokoch 20. storočia aj iné ázijské krajiny. Ak by v tom pokračovali, zákon klesajúcich výnosov by ich rast zrazil k nule. Ázijské tigre však tomuto osudu unikli. Namiesto náročných obnovovacích investícií do strojárstva a výroby spotrebných tovarov sa koncentrovali na finančné služby, výrobu softvéru, genetické inžinierstvo a vývoj farmaceutík. V rokoch 1986 - 1992 už Singapur dosahoval rast produktivity práce neuveriteľných 7,4 % ročne, z čoho 4 % zabezpečili poznatky. Keď v roku 1997 v regióne vypukla finančná kríza, Singapuru sa to dotklo najmenej.
Prvá etapa 1992/1997
Spomínaná práca nezahŕňa bývalé komunistické krajiny, pretože systém národných účtov sa v tomto regióne začal aplikovať až po roku 1992. Ak použijeme obdobnú metodológiu analýzy rastu, na Slovensku s ňou môžeme skúmať obdobie rokov 1992 - 2002. Čo nám prezrádzajú dostupné údaje?
Produktivita práce na Slovensku rástla solídnym tempom, až 4,7 % ročne v období rokov 1992 - 2002. To bolo omnoho viac ako napríklad v USA, Japonsku či Nemecku (Slovensko štartovalo z nízkeho základu). Toto tempo sa však postupom času rýchlo znižuje. V prvej etape (1992 - 1997) predstavoval ročný rast produktivity práce na jedného pracovníka až 5,6 %. To však nesvedčí o nejakých mimoriadnych kvalitách vtedajšej slovenskej ekonomiky, ale o jej obrovských rezervách (napríklad nevhodná teritoriálna i komoditná skladba zahraničného obchodu). Po vyčerpaní týchto rezerv sa priemerné ročné tempo rastu znížilo na 3,8 % v období 1997 - 2002.
Všimnime si aj, ako sa menila štruktúra zdrojov ekonomického rastu. V prvej etape (1992 - 1997) boli hlavným zdrojom rastu fixné investície, ktoré generovali až polovicu prírastku produktivity práce. Tento spôsob rastu však nebol udržateľný (mnohé z týchto investícií sa doviezli zo zahraničia, a to za cenu rastúceho dlhu). V tomto období došlo aj k prudkému nárastu nezamestnanosti. Ten postihol najmä mladú generáciu, absolventov stredných a vysokých škôl. Podiel pracovníkov so stredným a s vyšším vzdelaním na celkovej pracovnej sile v niektorých rokoch dokonca klesal. Prínos vzdelania pre rast produktivity práce bol v tomto období teda mizivý. Takmer polovicu rastu produktivity práce generovali v tomto období poznatky. Išlo o vplyv zavádzania nových technológií alebo o netechnologické zmeny, teda racionalizáciu práce, lepší manažment a pod.? Na základe existujúcich údajov túto otázku nevieme zodpovedať. Intuícia našepkáva, že išlo predovšetkým o vplyv vytvorenia fungujúcej trhovej ekonomiky. Tá sa prejavila v preorientovaní zahraničného obchodu, zredukovaní prezamestnanosti, vytvorení siete komerčného bankovníctva a pod.
Druhá etapa 1997/2002
Druhé obdobie malo už úplne inú skladbu rastu. Fixné investície mali pre rast omnoho menší význam ako predtým, zato sa však do popredia vysunula vzdelanejšia pracovná sila. Podiel stredoškolákov a vysokoškolákov na celkovej pracovnej sile vzrástol v tomto období z 49,6 % na 55,5 %. Laikovi sa to nemusí zdať veľa, ale vzdelanejšia pracovná sila tvorí podstatne vyššie hodnoty ako robotníci so základným vzdelaním. Vysokoškolák má napríklad priemerne o dve tretiny vyššiu mzdu ako stredoškolák a 2,5-krát mzdu vyššiu ako robotník so základným vzdelaním. Pripomeňme si, že mzdy tvoria podstatnú časť pridanej hodnoty. Význam poznatkov pre rast produktivity práce sa v tomto období preto ešte zvýšil. Opäť nevieme povedať, či išlo viac o poznatky technologické alebo netechnologické, ale znovu sa môžeme prikloniť skôr k tým druhým. Spomeňme si, že v tomto období začali banky fungovať ako skutočné finančné inštitúcie, zahraniční vlastníci privatizovaných podnikov zaviedli v podnikoch nepopulárne, ale účinné racionalizačné opatrenia.
Ak si osvojíme názor, že za rast produktivity práce mohli predovšetkým netechnologické poznatky, zbadáme aj limity tohto zdroja rastu. Ak všetky slovenské podniky, banky a pod. budú fungovať ako Volkswagen, priestor pre ďalšiu racionalizáciu sa rýchlo zúži, a tým aj jeho potenciál pre ekonomický rast. Pripomeňme si, že Slovensko v tomto smere Európu len dobieha. Takisto sa vyčerpáva aj potenciál ostatných efektov zo zavedenia trhovej ekonomiky, ako je napríklad privatizácia bankového systému či reorientácia zahraničného obchodu. Ďalší rast môžu teda zabezpečiť len technologické poznatky.
Dôsledky pre hospodársku politiku
V budúcnosti bude Slovensko musieť podstatne lepšie hospodáriť s jednotlivými zdrojmi rastu. Už v priebehu 10 rokov sa bude stretávať s vážnym problémom - nedostatkom pracovnej sily. Nech nás nemýli súčasná armáda pol milióna nezamestnaných. Väčšina z nich netvoria ľudia nezamestnaní, ale nezamestnateľní, v dôsledku svojho veku, nízkej kvalifikácie či neochoty presťahovať sa za prácou. Veľkým problémom bude aj únik mozgov do krajín EÚ po roku 2004. Experti EÚ ju realisticky odhadujú na 2 - 3 % pracovnej sily, teda 40- až 60-tisíc ľudí. Bohužiaľ, vo väčšine nepôjde o nekvalifikovaných robotníkov v preddôchodkovom veku z hladovej doliny, ale o vysokoškolákov a absolventov doktorandského štúdia (skúste sa opýtať na vysokých školách alebo v SAV, koľko doktorandov sa vracia zo zahraničných pobytov domov). Slovensko sa bude musieť rýchlo poučiť z praxe USA, Británie a Nemecka a vypracovať programy jednak na repatriáciu týchto ľudí späť na Slovensko a jednak na prilákanie vzdelaných mladých ľudí z iných štátov sveta.
Ešte väčšou výzvou bude zmena štruktúry zahraničných investícií. Pri spomínanej polmiliónovej armáde nezamestnaných sa dá pochopiť radosť vlády nad každou novou automobilkou či iným montážnym podnikom. Bohužiaľ, vo väčšine prípadov ide o investície s nižším stupňom pridanej hodnoty. Veď aj v prípade automobiliek zostávajú naozaj sofistikované činnosti, ako je výskum, vývoj, dizajn, marketing, finančné služby a pod., zatiaľ mimo územia SR. A sú to tieto činnosti, ktoré dokážu zabezpečiť rast produktivity prácu, a nielen akumuláciu fixného kapitálu. Príprava vedecko-technologických parkov a centier sofistikovaných služieb je prirodzene omnoho náročnejšia ako súčasné aktivity s priemyselnými parkami. Na zabezpečenie ďalšieho rastu produktivity práce sú však nevyhnutné. Tade vedie cesta do budúcnosti.