Aj keď je dnes tykanie na pracovisku pomerne bežné, prieskum nemeckého denníka Handelsblatt ukazuje, že sa veľa zamestnancov obáva straty doterajších hierarchických vzťahov. Na kancelárii sa otvoria dvere a riaditeľka marketingu je očividne rozrušená. "Klaudia, prišla by si na chvíľu ku mne?!" A nasleduje pre obe strany nepríjemný rozhovor. Jednak preto, že riaditeľka Klaudii vyčíta zlú reklamnú kampaň, ale aj preto, že si tykajú. Podľa prieskumu Handelsblattu je šesť ľudí z desiatich presvedčených o tom, že konflikty sa lepšie riešia vykaním.
Napriek tomu je tykanie v nemeckých firmách čoraz populárnejšie. Zatiaľ čo v sedemdesiatych rokoch bolo nemysliteľné, aby zamestnanec tykal svojmu nadriadenému, dnes je to na dennom poriadku. Neplatí to len pre malé firmy, ktoré vstupujú na trh (tzv. startups), kde panuje rodinné prostredie a osloviť šéfa krstným menom je úplnou samozrejmosťou. Stáva sa to súčasťou firemnej kultúry aj vo väčších firmách, ako je SAP, Nokia alebo IKEA.
"Najmä v tzv. kreatívnych oblastiach sa tykanie udomácnilo ako prirodzená vec," tvrdí Johannes Röhr, vedúci hamburskej reklamnej agentúry KNSK, BBDO. Röhr síce priznáva, že tykanie komplikuje možnosť niekoho otvorene kritizovať, ale systém funguje, kým si človek aj napriek tykaniu udržiava od druhého určitý odstup.
Tu je však asi základ problému. Šesťdesiatpäť percent opýtaných uviedlo, že tykanie vo firme vedie až k prílišnému zbližovaniu. Vedúci pracovníci majú s takzvanou neformálnou komunikáciou väčšie problémy ako ich podriadení. Medzi manažérmi na strednej úrovni považuje sedem z desiatich opýtaných tykanie za zbytočné zbližovanie na pracovisku, vo vyššom manažmente má tento názor dokonca 76 % respondentov.
Napriek týmto výsledkom existujú firmy, ktoré svojim zamestnancom a vedúcim pracovníkom tykanie predpísali. Väčšinou však vedenie týchto firiem naráža na odpor. Deväťdesiatsedem percent zamestnancov si tykanie nedá vnucovať. Aj v okruhu vedúcich pracovníkov väčších firiem sa na tykanie pozerá skepticky. Až 96 % stredného manažmentu sa stavia proti nariadenému tykaniu. Vrcholný manažment túto možnosť odmieta úplne.
Podľa toho, čo tvrdí väčšina opýtaných, tykanie nie je možné preniesť z amerických pomerov do Európy. Ukazuje sa, že firmy, ktoré sa chcú navonok prezentovať ako mladšie a modernejšie, mávajú pri prvej kríze obrovské problémy. Zatiaľ čo v Amerike sa aj napriek tykaniu zachováva hierarchická štruktúra, v Európe sa s týmto prístupom rúca. Potreba vedieť, komu a kedy tykať a kedy vykať, je podľa polovice respondentov pre život firmy veľmi dôležitá. Čím vyššie postavenie majú ľudia na podnikovom rebríku, tým viac sa prikláňajú k tomuto názoru.
Oficiálny príkaz tykať je všeobecne veľkým problémom. Čo sa stane, keď si niektorí ľudia tykajú a iní si napriek všetkému ďalej vykajú? Majú sa iba pridať? Väčšina opýtaných to odmieta. To, kto má komu tykať alebo vykať, by sa malo aj naďalej riadiť pravidlami slušného správania. Konkrétne: nadriadení majú možnosť ponúknuť tykanie podriadeným, starší kolega mladšiemu.
Tykanie sa začína presadzovať aj v mnohých slovenských firmách. Často prichádza spolu so zahraničným kapitálom, najmä s americkým. Aj u nás je predmetom rozporuplných názorov. Ako sa však zdá, jeho vhodnosť či nevhodnosť do veľkej miery závisí od firemnej kultúry. Ak sa vo firme nejaká úloha nesplní, Nemci sa väčšinou snažia nájsť "vinníka", Američania sa rýchlo vrhnú na to, ako neúspech prekonať. Pre prvý prístup je zrejme vhodnejšie vykanie, pre druhý tykanie. Alebo je to inak? Aj vy sa môžete podeliť o svoje názory a skúsenosti.