Často robíte biznis v krajinách, kde hrozí nebezpečenstvo?
Nevyhľadávame nebezpečenstvo. Na druhej strane, stretávame sa s ním. Napríklad v Iraku v roku 2003 sme spustili biznis, kde po vypuknutí vojny hrozilo, že oň prídeme, že stratíme zákazku, ktorú už nemusíme dostať späť. Pri každom biznise si musíte povedať, či vám zisk za to riziko stojí. Na druhej strane, žiaden zisk nie je bez rizika. Okrem toho, ak chceme uspieť, musíme byť iní ako konkurenti. Snažíme sa ísť na trhy, kde je pre nás výzva, lebo chceme byť odlišní od našich konkurentov, v Rotterdame, Singapure či v ďalších prístavoch, kde majú oveľa väčšie vybavenie, než je naše. Preto je lepšie ísť ma nové trhy, rozvíjajúce sa a často riskantnejšie.
Kde je hranica rizika, ktorú ste ešte ochotní podstúpiť?
Máme filozofiu, že pôjdeme len do takého rizika, ktoré ešte vieme ovládnuť. Hlavne v Afrike je niekoľko veľmi riskantných oblastí, kde stále prekvitá pirátsko. Poväčšine kontaktujeme naše lode a ich posádky šesť- až sedemkrát za deň. Jedna z lodí raz dohodovala kontrakt a my sme čakali deň, dva, tri dni a keď sa neozývala štvrtý deň, vedeli sme, že sa stalo niečo zlé. Prišli sme o náklad lode, ale skončilo sa to napokon šťastne.
Musíte tak poznať aj legislatívu jednotlivých krajín. Líši sa od medzinárodných pravidiel?
My sa nesnažíme robiť biznis až v prístavoch, ale ešte v medzinárodných vodách. Práve pre rozdielnosť paragrafov a často aj svojvôľu miestnych úradov. Týka sa to najmä afrických krajín. Aj tak sa často dostanete do chúlostivých situácií.
Akých?
Keď pumpujete ropu z jednej lode na druhú, musíte dodržiavať rôzne bezpečnostné pravidlá, aby ste pri pumpovaní paliva nespôsobili katastrofu. Aj keď postup dodržíte, často miestni tvrdia, že v daných vodách nesmiete robiť biznis, že musíte mať ešte nejaké špeciálne povolenie, ktoré závisí od ich vôle. Tiež hlavne v Afrike často narážame na to, že nevedia pochopiť, že musíme stav lodí kontrolovať každý mesiac.
Takže sa stretávate aj so žiadosťou o úplatok?
Samozrejme, aj to sa stáva. Ak je to niečo oficiálne, nejaký poplatok, pokuta alebo podobne, riešime to cez právnika. Horšie je to pri neoficiálnej požiadavke. Nikto od nás zatiaľ nepýtal milióny, ale so žiadosťou o tisícku problém nemajú. Je to dosť skorumpovaná oblasť.
Krízu cítite?
Skôr zo strany klientov. Inak sme expandovali. V roku 2012 sme zdvojnásobili počet zamestnancov. Vidíme veľa šancí v našom sektore, je tam potenciál.
Aj v Európe vidíte rast?
Európa má celkovo sťaženú situáciu. Podľa mňa by sa väčšina spoločností v Európe mala pozerať po raste inde. Vo svete je veľa miest, kde sa dá rásť. Treba sa zamerať na rozvíjajúce sa trhy, využiť vlastné know-how, a zisk priniesť domov.
Vo svete sa však v súčasnosti dosť rozbehla diskusia o daňových rajoch. Že si podnikatelia nechávajú peniaze mimo, aby sa vyhli zdaneniu. Vy sa ako pozeráte na dane a zdaňovanie?
My platíme dane doma. Podľa mňa tam, kde ste, máte platiť dane. Myslím si, že minimálne tretinu, čo zarobíte, by ste mali vrátiť komunite. Pretože aj komunita by to potom mala vracať vám – či cez sociálne a zdravotné služby, či cez školstvo. Pokiaľ ide o spomínané destinácie s nulovou sadzbou, myslím si, že aj keď máte nulové dane, aj tak to nejako napokon vraciate späť. Len zrejme iným spôsobom.
Slávka Boldocká
StoryEditor
Riziko podstupujeme len také, aké zvládneme
Výkonný šéf a spoluzakladateľ Monjasy Jan Jacobsen pre HN