Vysoko profesionálne podvody s daňami, na ktoré sa namotávajú nielen pofidérne firmy, ale aj organizovaný zločin, sa dejú v celom spektre priamych i nepriamych daní.
Do boja proti daňovým únikom je nasadený aj nový zákon o DPH. Ten prináša od januára pre firmy či podnikateľov aj také novinky, ako je povinný kontrolný výkaz, rozšírenie zábezpeky na daň, či ešte prísnejšie podmienky pri registrácii na DPH. To všetko by mali byť zbrane napríklad aj proti tzv. karuselovým podvodom firiem. Bossovia a zločinecké skupiny sa postupom času zameriavajú skôr na páchanie množstva drobnejších podvodov priebežne – s rozložením rizika v čase i priestore. Ako pomocníci sa pritom využívajú vytypované osoby prezývané „kone“ niekedy aj „ovce“ alebo „otroci“.
Začne sa to predajom napríklad pašovaného tovaru
Povinnosťou „koňa“ je vystaviť fingovaný doklad, ktorý vytvorí zdanie vysokej ceny pri nejestvujúcom či bezcennom tovare (pochádzajúcom z pašovania či krádeže). Tovar sa pustí do „siete“, čiže dodá sa inej, ale „čistej“ firme, ktorá si ho štandardne zavedie do účtovníctva. Vytvorí sa tak neoprávnený nadmerný nárok na odpočet DPH a daňový úrad sa požiada o vratku DPH. Z „čistej“ firmy sa stane „vyberač“.
To je však len primitívny model. Ten sa postupne zdokonalil. Medzi prvého „koňa“ a „vyberača“ sa vloží niekoľko ďalších „koní“, teda firiem, ktoré tovar akoby nakúpia a predajú ďalej. Správajú sa ako riadni podnikatelia, podávajú daňové priznania a platia dane, vrátane DPH. Súčasne žiadajú o neoprávnenú vratku DPH.
Keď daňový úradník urobil u „vyberača“ kontrolu nadmerného odpočtu DPH, zistil, že tovar nakúpil v inej firme. Požiada správcu dane inej firmy, či tovar dodala. Sieť je nastavená tak, aby oba daňové úrady boli z iných regiónov. „Vyberač“ medzitým tlačí na svojho správcu dane, aby mu vyplatil nadmerný odpočet, lebo musí splácať fingovanú pôžičku alebo má ďalšie obchody a podobne.
Daňová kontrola sa odďaľuje
„Kone“ medzi prvým „koňom“ a „vyberačom“ zatiaľ odďaľujú daňovú kontrolu, aj keď ich účtovníctvo je akoby v poriadku. Nakoniec ho však správcovi dane predložia. Prvý „kôň“ nemá čo predložiť, lebo účtovníctvo nevedie. Splnil si úlohu a zmizne. V minulosti medzi tým, než prípad dospeje do tohto štádia, ubehol koľkokrát aj rok a pol.
Daňový úradník na nátlak „vyberača“ rezignuje a vratku DPH skôr či neskôr vyplatí. Pýtate sa prečo? Do hry totiž často vstúpia advokáti aj súdy. Dokonca sa stávalo, že ak daňový úradník vratku odmietol vyplatiť, „vyberač“ sa odvolal a odvolacie daňové orgány rozhodli opačne. Podvodníci získané peniaze v minulosti neraz využili na podplácanie úradníkov, odvolacích orgánov, colníkov, policajtov i sudcov.
Kde všade skončia získané peniaze
Kto hrá vlastne úlohu „koňa“? Dávnejšie to bývali najmä neúspešní podnikatelia. To dávno neplatí, dnes sú to akékoľvek firmy. „Koňmi“ však bývali kedysi aj mladí ľudia, študenti, naverbovaní s cieľom „nechceš si rýchlo zarobiť?“. Potom to bývali aj starší muži či ženy bez perspektívy. A taktiež asociáli, bezdomovci či narkomani. Na takýchto ľudí sa previedla firma alebo sa im založila nová.
Keď teda „kôň“ vyhotovil fingovaný doklad o dodaní tovaru, gang ho ponúkol štandardným ziskovým firmám. Pri jednoduchšom type podvodov bývala platba medzi „koňom“ a firmou cash. „Kôň“ síce podpísal na príjmovom a výdavkovom pokladničnom doklade, že prevzal platbu, ale dostal len odmenu, zvyšok odniesol ziskovej firme. Ak tam bola vyššia dôvera, platba prebiehala bezhotovostne. „Kôň“ si po výbere peňazí z banky odpočítal odmenu a zvyšok doručil ziskovej firme.
Prečo nejaká zisková spoločnosť podvádzala a krátila dane? Podľa policajných vyšetrovateľov jej nešlo len o zníženie daňovej povinnosti, ale aj o osobný prospech niektorého šéfa. Tieto peniaze však mali ešte jeden účel: boli nevyhnutné na podplácanie zadávateľov objednávok z pološtátnych podnikov alebo štátnej správy.
Ako sa končí kariéra „koňa“
Na zdržiavanie daňového konania sa využívali rôzne metódy. Podvodníci inkasovali peniaze ihneď od ziskovej firmy. Správca dane väčšinou nemal podozrenie, že je daňový doklad kamuflovaný, preto nemal dôvod na mimoriadnu kontrolu v tejto firme. Navyše tá obvykle vystupovala ako seriózny subjekt, ktorý si plní daňové povinnosti. Zato účtovníctvo na strane „koňa“ bývalo vymyslené. Na strane príjmu boli faktúry predané ziskovým firmám, na strane výdavkov faktúry od iných „koní“. Neraz „kôň“ dokonca veľkoryso zaplatil niekoľko stoviek eur za vymyslenú daňovú povinnosť, daňový úrad teda nemal dôvod na kontrolu.
No časom sa požiadavky správcu dane na kontrolu vo firme „koňa“ mohli stupňovať. Daniar chcel od firmy napríklad doklady o získaní stavebného alebo iného (pašovaného) materiálu. Vtedy „kôň“ začal naťahovať čas. Istý čas mlčal. Potom zatelefonoval daniarovi a ospravedlnil sa. Že nemal dočasne účtovníčku, alebo že mu dokumenty ukradli z auta, alebo že bol dlhodobo chorý.
To však už bývalo pre „koňa“ najhoršie štádium. Ak sa do prípadu vložila aj polícia, bol najvyšší čas „koňa“ upratať. V tejto fáze už totiž býval nepoužiteľný na zarábanie peňazí. Preto sa vtedy „kôň“ najprv schoval, ale ešte stále bol dobrý na podpisovanie ďalších faktúr slúžiacich na zahmlievanie účtovníctva nových „koní“. No vtedy to už bola len otázka času, kým sa takýto opotrebovaný „kôň“ nezlikvidoval.