Vyhorenie. Postihnúť môže kohokoľvek, náprava však môže trvať celé roky. Ako mu predchádzať? A čo robiť, ak je v tom už človek po uši? Tento stav, takzvaný burnout, prvýkrát popísal vedec Herbert Freudenberger už v roku 1975.
Hoci o syndróme vyhorenia sa verejne veľmi nehovorí, osobne sa s ním v priebehu svojej kariéry stretne každý štvrtý človek. Ohrození však nie sú len ľudia z profesií, ktoré pomáhajú ostatným, ako sa dlho tvrdilo. Vyhorieť môžu aj manažéri, právnici, učitelia a svojím spôsobom dokonca i robotníci pri páse.
Prvá fáza: budem pracovať do roztrhania duše aj tela
Syndróm vyhorenia sa delí na štyri fázy. V prvej sú ľudia paradoxne nadšení svojou prácou. Môže to súvisieť s novým miestom či s povýšením. Majú víziu, že budú podávať tie najlepšie výsledky.
„V snahe odovzdať čo najlepší výkon, zostávajú v práci dlhšie, nosia si prácu domov, to všetko v klamnej nádeji, že situáciu zvládnu,“ opisuje začiatky modernej choroby psychológ Tomáš Vašák.
„Problém nastáva vo chvíli, keď táto aktivita neprináša úspech a nedoceňujú ju. Pracovníci tvrdia, že si ich úsilie nikto nevšíma, klienti sú stále nespokojní, šéf ich len kritizuje a profit mizne kdesi v diaľavách,“ hovorí ďalej psychológ.
Ďalšie tri fázy: od malého stresu po niekoľkoročnú liečbu
Aj keď je človek dlhodobo vystresovaný a unavený, pretože toho má v zamestnaní veľa, to ešte neznamená, že začal trpieť syndrómom vyhorenia.
„Fyzicky ide o stav extrémneho vyčerpania, chýbajúcej energie i zlej nálady, ktorá sa neobnoví ani po vyspaní alebo víkendovom odpočinku. Psychologicky sa prejavuje dlhodobou demotiváciou, prázdnotou, apatiou, nezáujmom o prácu či osud klientov. Objavuje sa prílišný odstup a chlad v správaní alebo, naopak, popudlivosť,“ vymenúva psychológ Dalibor Špok.
V neskoršom štádiu prichádza časté uhýbanie od medziľudských situácií a predošlých koníčkov. Kvôli vyčerpaniu a zahlteniu povinnosťami sa objavuje strach alebo nešpecifická úzkosť, ktorá môže prejsť až do úzkostných porúch. Záťaž sa prejavuje zvýšeným krvným tlakom, bolesťami chrbta či migrénami, hučaním v ušiach, znížením imunity a hrozbami závažného zhoršenia zdravotného stavu, čo môže viesť napríklad až k infarktu.
Jasná hranica neexistuje
Neexistuje ostrý predel medzi obyčajným vyčerpaním a vyhorením.
„Vyhorenie sa typicky rozvíja mesiace až roky. Preto je dôležité tomuto syndrómu predchádzať, len čo sa objavia príznaky.
Keď sa už ochorenie rozvinie, nemožno ho odstrániť krátkodobým odpočinkom. Liečba je veľmi pomalá a trvá zvyčajne mesiace, či dokonca roky. Cesta späť je oveľa ťažšia,“ dodáva Špok.
Môže postihnúť hocikoho
Syndróm vyhorenia je známy a popísaný od polovice sedemdesiatych rokov. Vedci ho spájali sprvu iba s takzvanými pomáhajúcimi profesiami, ako s psychológiou, so sociálnymi pracovníkmi, s lekármi.
Teraz však vieme, že vyhorieť môžu napríklad aj manažéri, právnici, novinári, pracovníci call centier, skrátka ľudia v styku s tými, ktorí závisia od ich hodnotenia či spolupráce.
Tzv. burnout však môžu zažiť aj obyčajní robotníci pracujúci v podniku pri páse, a to kvôli stereotypnej a monotónnej práci bez vyhliadky na oživenie či povýšenie.
Odreagovanie športom či sedením u psychológa
V Spojených štátoch sa už syndróm vyhorenia uznáva ako choroba z povolania. V našich končinách sú priekopníkmi prevencie hlavne nadnárodné firmy, ktoré svojim zamestnancom okrem dovoleného odreagovania po pracovnej dobe v posilňovni alebo v bazéne sprostredkúvajú aj psychologickú pomoc.
Zdroj: idnes.cz