Do konca mája v SNG v Bratislave, od 22. marca do 23. júna v Ružomberku a od 7. apríla do novembra v Galérii insitného umenia v Pezinku má verejnosť možnosť zhliadnuť výstavy jedného z najvýznamnejších predstaviteľov moderny v slovenskom výtvarnom umení Ľudovíta Fullu (27. februára 1902 - 21. apríla 1980).
Expozície a najmä tú v bratislavskom Esterházyho paláci, usporiadanú k stému výročiu jeho narodenia, možno považovať za kultúrne udalosti tohto roka. Kresby, maľby, ilustrácie, tapisérie, skice, grafiky, scénografické návrhy, spolu takmer tristo artefaktov, ktoré sú sústredené z viacerých súkromných zbierok, z rôznych slovenských a českých galérií, z umeleckých škôl a iných kultúrnych inštitúcií, je prvou takouto obsiahlou výstavou jeho tvorby po dvadsiatych rokoch. Návštevník tu môže kráčať cez prehľadne usporiadané celky vystavených diel, akoby sprevádzal majstra jeho umeleckým vývojom a viedol s ním permanentný dialóg o podstate slovenskej duše. Spoznávať majstra Fullu možno od jeho začiatkov, keď hľadal vo vidieckych motívoch svoj vlastný umelecký jazyk, cez kubistické tridsiate roky a jeho grafickú a scénografickú tvorbu, odkiaľ je prepochod až do jeho najintímnejších prejavov kresťanskej viery, vzťahu k žene a k práci. Fulla sa nehanbí ukazovať svoju detskú radosť z rozprávok, ktoré ilustroval, ale aj rozkoš z tvorby, akú majú deti z hry farieb a tvarov.
Povedať Ľudovít Fulla znamená pre mnohých zaspomínať sa na detstvo, zasnívať sa do rozprávaní o Popolvárovi, Pamodaj šťastia a ďalších slovenských ľudových rozprávok. Predstaviť si Fullove ilustrácie znamená vrátiť sa k prvým detským knižkám, v ktorých dej vyrozprávali farbami a ornamentmi oplývajúce obrázky, kreslené príbehy, ktoré si deti môžu čítať ešte predtým ako spoznajú prvé písmenká. Vidieť diela Ľudovíta Fullu je zároveň stretnutie s našimi predkami, stretnutie s poznaním, ktoré prekračuje našu osobnú skúsenosť, s poznaním bez ktorého by sme si iba ťažko dokázali odpovedať na otázku, kto vlastne sme.
Skorá sláva každým nezamáva
Ľudovít Fulla, rodák z Ružomberka, absolvent umeleckopriemyselnej školy v Prahe a spolu s Mikulášom Galandom autor prvého manifestu moderného umenia na Slovensku, sa stal "nesmrteľným" ešte za svojho života. Keď mal "Kristove roky" už o jeho diele vyšla prvá monografia, hneď nato prišli prvé významné medzinárodné uznania a v roku 1969 sa zúčastnil otvorenie vlastného pomníka, ktorý mu postavil štát v podobe Galérie Ľudovíta Fullu v Ružomberku. A to sa nikdy nemusel stať oficiálnym maliarom vládnucich. Práve naopak dva krát, v rokoch totalitného režimu farskej Slovenskej republiky a na počiatku budovania "sociálne spravodlivého" socializmu, sa rozhodol pre dobrovoľné penzionovanie. V roku 1942, ako sám napísal v svojom životopise "pre nepriazeň a nepochopenie vtedajších vládnych kruhov, na vlastnú žiadosť, bol daný na dočasný odpočinok." Podobne sa nechal penzionovať v roku 1952 po nútenom odchode z Vysokej školy výtvarných umení, pretože sa odmietol zúčastniť "previerok" a podriadiť sa metóde socialistického realizmu.
V čom teda spočíva úspech jeho prác? Dynamika a iskra jeho tvorby vyviera zo stretu rozdielov, z hádky svetov. Malomestský pôvod je konfrontovaný s pražským liberálnym modernizmom, kresťanské korene a silná katolícka viera s umeleckým individualizmom a ideami socialistických utópií, európsky fauvizmus a expresionizmus so slovenským folklórom a ornamentom, seriózne témy tvrdého života s detským prejavom. Fullov návrat ako avantgardného a moderného umelca z mestskej európskej civilizácie bol návratom k vlastnej, prevažne vidieckej tradícii, ktorú rozvíjal a modernizoval. Ponoril sa do spomienok a sociálnej pamäte Slovenska, kde nachádzal základ jeho kultúry - povesti, piesne, príslovia, báje, rozprávky, viery. V tomto období vyprofiloval aj základné princípy svojej tvorby - abstrahovanie od tvaru, fantázia nezávislá od vonkajšieho predmetu a dôraz na farbu.
Moderná tradícia
Medzivojnové obdobie je komunikáciou Fullu s dvoma svetmi. Na jednej strane sa inšpiruje Cézanom, Chagallom, Mattisom, neskôr sú jeho zdrojmi Klee a Kandinsky a na druhej strane sa svojim výtvarným prejavom stáva ľudovým rozprávačom a básnikom slovenského ľudu. V jeho tvorbe sa objavujú obrazy namaľované ako príbehy, ktoré majú svoju hlavnú dejovú líniu, množstvo naratívnych odbočiek a poznámok pod čiarou. Spojením vtedy najprogresívnejších európskych výtvarných prejavov so silne tradičnými až archaickými mýtmi sa dostal do paradoxnej situácie. Vzdialil sa veľkomestskému európskemu publiku, no zároveň zostupoval hlbšie do vlastnej tradície a tak aj viac medzi svoj ľud, ktorého kultúru výrazne inovoval. Tu sa nedá nespomenúť jeho cyklus Madon, na ktorých sa prelína inšpirácia stredovekými ikonami, slovenskou ornamentalistikou a západným výtvarným prejavom. Stredoveké rúcho dekorované slovenskými ľudovými ornamentmi, poletujúci biblickí anjeli, spojení s detskou farebnosťou a moderným štýlom. Svoje Madony zniesol z nebies na zem, zdôraznil na nich materstvo, viac ako kult Bohorodičky z nich urobil vidiecku ženu, symbol plodnosti, zdravých a životodarných koreňov slovenského národa. Jedna z jeho Madon (z roku 1931) sa v súčasnosti nachádza v zbierkach najvýznamnejšej francúzskej galérie - Národného múzea moderného umenia v Paríži.
Zákonodarca slovenského umenia
V rokoch 1930 až 1932 vydal spolu s Mikulášom Galandom štyri čísla Súkromných listov Fullu a Galandu, ktoré sa stali prvým manifestom moderného umenia na Slovensku. Tu si postavili ako jeden z nosných princípov svojej tvorby približovať nové umenie slovenskému divákovi obrazom aj slovom. Hoci chceli vytvoriť intímny vzťah medzi moderným umením a čo najširším obecenstvom, čo najviac napĺňať ľudskú túžbu po kráse, výrazne sa bránili možnosti skĺznuť do konzervatívneho regionalizmu alebo k plytkému ideologizovaniu. Nový umelecký výraz ustanovujú na bezprostrednom dianí, autorskej živej súčasnosti a aktivizácii divákovho vedomia a rozširovaní jeho obzoru. V tomto "katechizme umenia" oproti nevzdelanému, ale i "odborne vybavenému" recipientovi postavili Fulla s Galandom čistotu a naivitu detského videnia. Ich spoločný manifest bol prínosný aj umelecko-teoreticky, pretože prinášali zmienky aj konkrétnych avantgardných smeroch, ktorých existencia sa u nás dovtedy viac-menej obchádzala. V samotnej tvorbe je túto inšpiráciu vidieť vo Fullovej tvorbe zo začiatku tridsiatych rokov. Elementarizmus, čisto geometrická hra tvarov, kompozícia na princípe mriežky a pohybujúce sa farby na voľne plávajúcej ploche sa najviac prejavili v jeho grafikách, typografiách, na návrhoch plagátov, ale aj pri návrhoch scény v Slovenskom národnom divadle, na javisko ktorého vstúpil v roku 1931.
Oslava každodenného života
Vo Fullovom diele možno sledovať rôzne vývinové fázy, najmä formálneho prejavu. Celým jeho tvorivým životom sa však vinie niť troch základných tém, ktoré sú zároveň základnými hodnotami, ktoré skrz plynutie času prepájajú rôzne generácie Slovákov. Láska, práca a fantázia. Láska k žene, láska ako sebarozdávanie sa, láska ako starostlivosť o potomstvo a o zachovanie rodu. Práca, ktorej oslavu urobil jedným zo svojich najslávnejších diel Pieseň a práca (1934-35) je pre Fullu sférou dotyku človeka s jeho pozemským údelom, ale zároveň zdrojom vnútorného naplnenia a kultúry ako takej. Fantázia, prenášaná v rozprávkach a povestiach ho inšpirovala už od prvých knižných ilustrácii v rokoch 1922 až po výtvarné spracovanie knižnej tvorby pre deti v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Ako celok patrí vydanie Slovenských rozprávok s Fullovými ilustráciami dodnes nie iba k vrcholom jeho tvorby pre deti, ale aj ku skutočným klenotom slovenskej ilustrácie v širšom kontexte. Jeho široký tematický, výrazový aj žánrový záber z neho urobil skutočného majstra prejavu. Jeho tvorba sa stala súčasťou živej slovenskej kultúry a zostáva zdrojom inšpirácie najmä tým, že tvorivo udržiava kontinuitu príbehu kultúry jedného stredoeurópskeho národa.