Štát (ČSFR) v sedemdesiatych rokoch odobral podnikom a organizáciám časť vlastných obežných prostriedkov, previedol ich do svojich aktív, štátne banky prinútil, aby úverovali zásoby, osobitne trvalo sa obracajúce zásoby (TOZ). Bez zmlúv, určenia lehôt splatnosti a za jednotnú úrokovú mieru 2 %. Od roku 1978 sa úverovali TOZ, podnikom sa zabránilo z vlastných zdrojov zvyšovať vlastné imanie, až tento objem úverovaných zásob dosiahol r. 1990 sumu 178 mld. Kčs. V roku 1990 boli úvery na TOZ zastavené bez návratu do pôvodného stavu, r. 1991 sa presunuli do Konsolidačnej banky a odvtedy štát, prostredníctvom tejto banky, bezdôvodne vyžaduje, aby boli splatené. Ako-tak fungujúcim podnikom sa ukracujú vlastné prostriedky, ktoré naliehavo potrebujú pre svoju činnosť, zhoršujú sa ich finančné podmienky a mnohé priviedli do konkurzu. Problém TOZ nebol nijako vyriešený, je traumou podnikov i hospodárstva, žiada si radikálne kroky a riešenie.
Potreba zásadného riešenia tzv. úverov na TOZ je naliehavá aspoň z troch hľadísk.
-- podnikom sa odčerpávajú vlastné zdroje na splácanie úverov, ktoré neboli úvermi v pravom zmysle, a ktorých právny základ je sporný a navyše musia hradiť úroky za administratívne odobraté vlastné obežné prostriedky (vtedy obratové fondy),
-- konsolidačné spoločnosti štátu neberú do úvahy "neúverový základ" týchto úverov, prevzali ich od bánk a aby sa ich tieto zbavili, ponúkajú ich na predaj hráčom na kapitálovom trhu i zahraničiu. Tí sa za bezvýznamnú sumu obohatia kapitalizáciou a následným predajom svojho podielu,
-- ide o transformačné náklady, ktoré musí riešiť ten, kto problém vyvolal. Nikoho, ani štát a ani banky, ktoré ich s úspechom zo svojho portfólia vyradili v prospech Konsolidačnej banky (KBB) a po zlúčení do Slovenskej konsolidačnej, a. s., nezaujímalo a ani nezaujíma, že tieto podniky v skutočnosti dlh nemajú, úverové financovanie zásob bolo prikázané a ich premena na bežné komerčné úvery je právne pochybná a vymáhané splátky sú neodôvodnené
Štát mal už r. 1990 rozhodnúť, akým spôsobom vráti podnikom ich vlastné obežné prostriedky, aby mohli normálne hospodáriť a obnoviť si vlastný kapitál.
Ak vznikli tzv. úvery na TOZ?
V závere šesťdesiatych rokov minulého storočia sa centrálne rozhodlo, že nástrojom na lepšie finančné hospodárenie s vlastnými prostriedkami a zásobami bude zabrániť, aby si podniky vlastným imaním kryli rastúce zásoby a rozpracovanú výrobu. Funkciu plánovaného regulátora tlaku na hospodárenie prevzali banky, ktoré odčerpali obratové fondy (prostriedky na krytie zásob) na osobitné účty a spolu so zdrojmi ich odviedli na účty štátnych aktív. Vlastné obratové fondy sa nahradili úverovaním obracajúcich sa zásob, ročným úverom na TOZ. Vznikla banková kontrola hospodárenia podnikov, najmä zásob a pokus o finančný tlak na ich efektívnosť. Tento stav trval až do 1988. V tomto roku boli niektorým organizáciám obchodu obratové fondy vrátené vo výške 15 mld. Kčs, ostatným vrátené neboli.
Zmeny financovania zásob v 80. rokoch spôsobili, že objem "úverov na TOZ" sa každoročne zvyšoval a r. 1990 dosiahol 178 mld. Kčs.
-- Federálne riadené podniky sa na nej podieľali 41 %
-- Národne riadené podniky 41 %
-- Družstvá 14 %
-- Podniky riadené národnými výbormi takmer 4 %
Z hľadiska bánk boli zaangažované 4 celoštátne banky, VÚB evidovala 49 mld. Kčs takýchto "úverov", t. j. asi 28 % z celkovej sumy. Federálna vláda 8. 11. 1990 rokovala o probléme "úverov na TOZ", rozhodla skončiť poskytovanie úverov na TOZ a uložila ministrovi financií a ministrom privatizácie ČR a SR dopracovať definitívne riešenie problematiky úverov na TOZ v nadväznosti na proces privatizácie. Nestalo sa tak, problém tzv. úverov na TOZ však dostal nežiaduci administratívny smer vývoja. Hoci podklady pre rokovanie vlády z novembra 1990 predpokladali postupne vrátiť obratové fondy všetkým podnikom a organizáciám, ktorým boli obratové fondy v minulosti administratívne odčerpané príkaznou formou, nestalo sa tak, finančné aktíva štátu boli v natoľko zlom stave, že sa takáto transakcia nikdy neuskutočnila. ŠBČS svojou vyhláškou č. 561/1990 zrušila úverovanie TOZ a riešenie zostalo v právomoci bánk, ktoré sa snažili previesť tieto pochybné úvery na bežné komerčné úvery s komerčným úrokom.
Konsolidačná banka -- neúčelné riešenie
Po r. 1990 vznikla zvláštna úverová situácia: Komerčné banky žiadali od podnikov za úvery, vrátane tzv. úverov na TOZ, komerčné úroky a dostatočné majetkové záruky. Takéto podmienky však nemohli prijať podniky za nanútené úvery a pred hrozbou úpadku ich mal zachrániť "vynález" Konsolidačnej banky, "chytráckej" inštitúcie, ktorá svojím názvom síce pripomínala banku, úvery nikdy neposkytla a ani neposkytovala. Z verejných peňazí ju ministerstvo financií vybavilo zdrojmi a formálne splnilo podmienky zákona o bankách. Štát podvodným spôsobom živil ilúziu, že ide o banku a tzv. úvery na TOZ sú riadne úvery. Takto chcel zmeniť charakter tzv. úverov na TOZ na obyčajné komerčné úvery a úročiť ich komerčným úrokom. Pravda, finančné podmienky podnikov rýchlo dali najavo, že na vyžiadané splácanie podniky nemajú zdroje a po niekoľkých štvrťrokoch sa mnohé ocitli na pokraji úpadku. Problém tzv. úverov na TOZ sa vytvorením Konsolidačnej banky pre štát akoby skončil. Odložil ich do tejto inštitúcie a už nepovažoval za potrebné vrátiť sa k nim a riešiť ich. Do Konsolidačnej banky sa odložili "úvery na TOZ" a ostatné banky si vydýchli. Vieme, že nie nadlho. Rýchlo boli zaplienené inými nesplácanými úvermi, až to dosiahlo sumu prevyšujúcu 105 mld. Sk. Konsolidačná banka vlastne ani nevedela, čo v skutočnosti prevzala, že to bola hodnota veľkej časti zásob, presnejšie, obežných prostriedkov od r. 1978 odoberaným podnikom. Jednostranne a formálne ich zmenila z ročných úverov na dlhodobé a do r. 2000 mali byť všetky splatené. Bez toho, aby uvážila, či kapitálové zdecimované podniky ich môžu splácať a ako si chýbajúce obežné prostriedky nahradia, aby mohli normálne fungovať. Prevzala tzv. úvery bez úverových zmlúv, ktoré nejestvovali pre nepravosť úverov, bez právne hodnoverných dokladov o úverovom vzťahu, jednoducho zoznam podnikov s uvedením nejakej sumy. Od podnikov potom žiadala, aby potvrdili určené percento dlžnej sumy (podľa charakteru organizácie) a potvrdili režim splácania určený Konsolidačnou bankou s úrokovou mierou 1 -- 5 % nad diskontnou sadzbou. Pritom ani banky a ani Konsolidačná banka vôbec nepoznali skutočnú výšku úverov požadovaných splatiť, museli však vedieť, že išlo o operáciu, ktorá bola podvodom na podnikoch, keď od nich žiadali splácanie priebežného financovania zásob a tieto zásoby boli cestou hotovej výroby v realizačných cenách uhradené. Podniky, ešte zvyknuté na príkazný systém riadenia, odoslali vynútenú žiadosť pochybného právneho charakteru, aby Konsolidačná banka prevzala tieto úvery od bánk. V tomto časovom bode sa prestalo rozlišovať medzi úvermi na TOZ a medzi inými krátkodobými úvermi. Takto mohla začať svoju nežiaducu aktivitu, ktorá, podľa správy Konsolidačnej banky Bratislava, predstavuje do r. 2001 inkaso okolo 24 mld. Sk. Miliardy, ktoré podnikom chýbali a mnohé sa dostali aj kvôli tomu do úpadku.
Spory zatiaľ bez víťaza
Súdne spory medzi Konsolidačnou bankou a podnikmi vo veci nesplácania tzv. úverov na TOZ postupne odhaľujú nielen dôkazovú slabosť a neudržateľnosť právnych dôvodov vymáhania týchto dlhov od podnikov, ktoré buď odmietajú alebo tento nemôžu splácať, nezmyselnosť vzniku Konsolidačnej banky, ale najmä neblahé dôsledky neriešenia toho problému v čase jeho vzniku. Podniková strana argumentuje tým, že medzi nimi, Konsolidačnou bankou nevznikol nikdy úverový vzťah, pretože táto inštitúcia im nikdy neposkytla úver, a to, čo banky odovzdali Konsolidačnej banke, nepreukazuje, že išlo o úverový vzťah. Preto odmietajú tento tzv. úver splácať. Ani komerčné banky nemôžu predložiť platné úverové zmluvy a doklady o úverovom vzťahu, tie, ktoré súdom ponúkajú, majú nedôveryhodný právny charakter. Preto tiež súdy dodržiavajúce striktné hľadisko vtedajšieho Hospodárskeho alebo aj Obchodného zákonníka žaloby často zamietajú a nepriznávajú veriteľský vzťah Konsolidačnej banke. Vyššie súdne inštancie sa problémom síce zaoberajú, spor sa vracia na nižšiu úroveň, predlžuje a súd sa zdráha vysloviť definitívne stanovisko k sporu. Možno aj z obavy, že medzi argumentáciu sa zaplietol záujem štátu a štátneho rozpočtu, ktorý by mal vraj kryť Konsolidačnej banke zdrojovú stránku nesplateného úveru na TOZ. Ide o nedokončenú argumentáciu, ktorá má svoj začiatok vo zvýšení štátnych aktív, v prisvojení si podnikových prostriedkov štátom. Operácie s týmito peniazmi vrátane garancií štátu či krytia zdrojov štátnej inštitúcie nazvanej Konsolidačná banka, š. p. ú., sú iba účtovno-bilančných dôsledkom, ktorého výsledkom je nemalý príjem štátu. Ako taký problém mal byť r. 1990 riešený vrátením obežných prostriedkov podnikom a tzv. úvery na TOZ patria k nevyrovnaným vzťahom štátu a podnikov, do transakčných nákladov transformácie hospodárstva. Pravda, blízkosť kupónovej privatizácie a kreovanie investičných fondov zastreli potrebu štátu konsolidovať finančné hospodárenie podnikov cestou zrušenia úverov na TOZ.
Namiesto konsolidácie kšeftovanie
Po desaťročí vysávania financií podnikov Konsolidačnou bankou sa plne prejavila neúčelnosť tejto inštitúcie a zbytočné mrhanie štátnych peňazí na vydržiavanie jej aparátu. Tento fakt dlhodobo zamlčiaval bankový dohľad NBS, zamlčiavalo ju aj MF SR a iba na naliehanie medzinárodných finančných inštitúcií, aby sa Konsolidačná banka zrušila, ju teraz štát chce jednoducho zlúčiť so Slovenskou konsolidačnou, a. s. Celý tento postup by nebol povšimnutiahodný, keby nešlo o osud podnikov a o štátom presadzovaný veľmi výhodný spôsob zmiešania všetkých druhov úverov do jediného koša kapitalizácie fiktívneho dlhu odkúpeného aj falošnými hráčmi na kapitálovom trhu. O čo ide? O chystaný hromadný predaj týchto pohľadávok domácim alebo zahraničným záujemcom, vraj strategickým investorom, podľa postupu prijatého Slovenskou konsolidačnou, a. s., t. j. individuálny alebo "balíkový" predaj vybraným subjektom. Tí doteraz odkúpili asi 12 mld. Sk pohľadávok za veľmi skromnú cenu, a teda je predpoklad, že takto sa budú predávať aj zostávajúce miliardové "pohľadávky" vrátane tzv. úverov na TOZ niekdajšej Konsolidačnej banky. Do podnikov môžu vlastnícky vstúpiť aj subjekty, ktoré v danej oblasti nepodnikajú, na reštrukturalizáciu podnikov nemajú vlastný kapitál, túto neuskutočnia, získajú rozhodovacie práva a začnú špekulatívne pôsobiť s krátkodobým cieľom obohatenia sa. V našom priemysle takáto skupina "strategických" investorov nemá čo robiť. Z týchto dôvodov je aj fúzia Konsolidačnej banky a Slovenskej konsolidačnej, a. s., spochybniteľná a v záujme urýchlenia štrukturálnych zmien priemyslu Slovenska by sa mala prehodnotiť aj opodstatnenosť nárokov Konsolidačnej banky na zaplatenie tzv. úverov na TOZ.
Je riešením Fond obnovy?
Združenie priemyselných zväzov SR si uvedomuje pomalosť štruktúrnych zmien priemyslu a prišlo s iniciatívou na vznik Fondu obnovy a o niečo neskôr prišla podporná iniciatíva valného zhromaždenia Zväzu strojárskeho priemyslu SR z mája 2001, ktoré hľadajú možnosti a cesty pomerne rýchleho vybŕdnutia z neefektívnej reštrukturalizácie priemyselných podnikov a zvlášť podnikov ťažkého strojárstva. Pravda, myšlienka vytvorenia Fondu obnovy prináša viac otáznikov ako riešení. Vychádza z viacerých návrhov. Prvým je návrh, aby jestvujúce strojárske kapacity sa prebudovali na priemyselné parky, a tak sa ušetrili milióny vydávané na ich "budovanie na zelenej lúke". Druhým je vytvorenie "Fondu obnovy", ktorý by prevzatím pohľadávok voči životaschopným podnikom od Slovenskej konsolidačnej, a. s., ako aj od verejných fondov. Navonok obidva návrhy vyzerajú prijateľne a akoby bolo chybou štátnej moci, že ich už nerealizovala. Navonok. V skutočnosti sú substitútom za problémy inej kvality. Využitie jestvujúcich kapacít stagnujúcich alebo nevyrábajúcich, predovšetkým strojárskych podnikov, a ich prebudovanie na priemyselné parky znamená, že jestvujúce objekty a často neudržiavaná infraštruktúra týchto podnikov by mali slúžiť budúcim výrobcom, najmä novým investorom, na začatie vlastnej výroby. To je ponuková strana návrhu, dopyt je však úplne iný. Slovenské strojárske fabriky neboli konštruované na vychádzkové topánky, ale na hrubé baganče a ešte o niekoľko čísel väčšie, ako môže Slovensko obuť.
Nesystémové a konštruktívne
Náklady na prevádzku a udržiavanie týchto objektov sú príliš ďaleko od nákladov, ktoré môžu výrobcovia v priemyselnom parku akceptovať. Preto títo radšej volia možnosť novej výstavby. O výrobu, ktorá tam bola a by prislúchala, investori nemajú záujem. Preto treba dať odpoveď na otázku, čo je vlastne nekoncepčné, nesystémové alebo kontraproduktívne, ako to tvrdia strojári? Je to vybudovanie priemyselného parku, hoci aj na zelenej lúke, a jeho obsadenie výrobou, ktorá nielen zamestná pracovnú silu a tvorí miestny rozvojový potenciál, alebo za kontraproduktívne treba považovať desaťročie trvajúce prešliapavanie týchto podnikov, neúspešné hľadanie výroby a nejestvujúcich investorov, spochybniteľné riadenie, vykrmovanie odtrhnutých spoločností vybavených exkluzivitou voči materskému podniku a podporovaných vrcholným riadením, súbežné podnikanie manažmentov v rovnakom predmete činnosti, rozpredávanie a zbavovanie sa potrebného majetku, strovenie úverov a založenie majetku podnikov až po ich dovedenie do konkurzu? Nie je tiež kontraproduktívne tvrdiť, aby vláda, t. j. daňoví poplatníci, uhrádzali obrovské straty, ktoré tieto podniky dokázali v ostatných rokoch vyprodukovať? Alebo organizovať štrajky či protesty, aby sa štát postaral o tieto podniky a zabezpečil ich chod? Z tohto pohľadu je návrh na vytvorenie Fondu obnovy z prostriedkov privatizácie, ktorý by prevzal pohľadávky voči životaschopným podnikom od konsolidačných inštitúcií, ako aj od verejných fondov, iba ochranným štítom prolongovania neefektívnosti, strát, pomalosti štruktúrnych zmien či zachovania pozícií neschopného manažmentu. To by sa všetko udialo na účet daňových poplatníkov a bez istej budúcnosti týchto podnikov. Sporné je určenie životaschopnosti, ktoré podniky alebo ich časti patria k tejto skupine, koľko prostriedkov by ich udržalo?
Voľnú ruku podnikom
Možné je aj iné riešenie, bez Fondu obnovy. Obrátiť sa na reálnu ekonomiku podnikov, oceniť jej kvalitu a budúci rozvojový potenciál. V tomto smere treba uvažovať o dostatočnosti vybavenia vlastným kapitálom, kde otázka odňatých obežných prostriedkov je primárna. To ukazuje na potrebu zrušiť tzv. úvery na TOZ znížením štátnych aktív o túto sumu, funkčným podnikom vrátiť odňaté obežné prostriedky vrátane zaplatených splátok a úrokov (ide o niekoľko miliárd Sk), odňať Konsolidačnej banke právo disponovať s týmito "pohľadávkami" a ponechať podnikom voľnosť neregulovaného hospodárenia. Tento postup by rýchlo oddelil špekulácie s prežívaním od rozvojaschopných podnikov a posunul štruktúrne zmeny vpred. Nevyrieši však všetky zanedbané problémy reštrukturalizácie priemyslu a strojárstva, aspoň ju uľahčí podnikom a zbaví ich nezaslúženej záťaže.
Namiesto Fondu obnovy sa ukazuje účelnejšie vytvoriť spoločnosť pre rizikový kapitál, ktorá by postupne kúpila podniky spôsobilé rozvoja, reštrukturalizoval ich, začal produkovať a po konsolidovaní ich chodu a ekonomiky ich ponúkla spoľahlivým investorom na kúpu. Za trhovú cenu podstatne vyššiu, ako boli privatizačné predaje. Počet podnikov by závisel od veľkosti disponibilného rizikového kapitálu a od rýchlosti jeho obratu. Bol by určite vyšší, ako možno usudzovať z predstavy o Fonde obnovy.