Podľa výskumu medzinárodnej organizácie práce (ILO) strávia Česi v práci z európskych národov najviac času - ročne asi 2 000 hodín. Platí to najmä pre tých, ktorí trávia svoj život v kancelárii. Často pracujú ako šialení. Štatistiky, ktoré zachytávajú jav nazývaný karoshi v Česku nie sú k dispozícii, ale stačí sa rozhliadnuť okolo seba. Pracovný čas trvá 9 - 10 hodín denne, manažérom aj 10 - 12 a výnimkou nie sú ani tí, ktorí o siedmej ráno prídu do práce a opúšťajú ju o ôsmej večer s notebookom a množstvom papierov, ktoré spracovávajú do druhej do rána, väčšinou sedem dní v týždni.
Nie je to tak dávno, čo lekári pomenovali tzv. "chorobu z voľného času", ktorou trpia práve títo ľudia. Ich organizmus sa prispôsobí neustálemu vypätiu a je veľmi častým javom, že cez sviatky alebo počas predĺženého víkendu taký človek dostane chrípku alebo ochorie inak. Jednoducho uvoľnil sa, vypol a jeho telo si s tým nedokáže poradiť.
INFIKOVANÝ ČAS
Veľkým problémom dneška je "infikovaný čas". Ide o čas, keď sme tzv. "mimo" a čosi nám bráni byť skutočne tam, kde sme. Sme v divadle, s deťmi alebo s priateľmi, ale v hlave máme množstvo nesplnených úloh z dnešného dňa. Sme na školení a radšej by sme boli pri svojom počítači, e-mailoch a telefónoch. Sme na schôdzi s kolegami a premýšľame, že už dlho sme nenavštívili rodičov...
Jednoducho nedokážeme vypnúť. Nedokážeme prísť z práce a s rovnakým zanietením, s akým sme dnes odprezentovali výsledky nášho oddelenia, nedarí sa nám jednoducho hrať sa s deťmi alebo diskutovať s rodinou. Sme unavení, "mimo". V hlave sa nám premietajú všetky telefóny, spory a prezentácie dnešného dňa. Často si to uvedomujeme, vyčítavý pohľad alebo poznámka partnera nám iba potvrdí, že to, ako žijeme, nie je vôbec ideálne. "Všetci sú na tom rovnako, a manažérska práca so sebou podobné vypätie prináša," hovoríme si na ospravedlnenie.
Fakt, ktorý si neuvedomujeme, je naša ľudská podstata. Človek je biologicky prispôsobený na krátku intenzívnu aktivitu a na výrazne dlhšie obdobie odpočinku. V tom sa odlišujeme, napríklad, od koní. Do priemyselnej revolúcie práca nikdy nezaberala v ľudskom živote toľko času ako dnes. Dokázalo sa, že po štyroch hodinách intenzívnej duševnej práce výkonnosť, schopnosť sa koncentrovať a premýšľať výrazne klesá, človek sa jednoducho unaví a potrebuje si oddýchnuť.
NEDôVERA
Odborníci odporúčajú po deväťdesiatich minútach práce minimálne dvadsaťminútovú prestávku. Koľko ľudí si dnes dovolí v pracovnom čase oddychovať? Na tých, ktorí odídu na kávu, otvoria noviny alebo odídu skôr, sa ostatní pozerajú ako na "flákačov" a "nemakačov". Je to jeden zo zlozvykov, ktorý nám zostal z minulosti, je to vzájomná nedôvera. Podozrievame sa navzájom z bočných úmyslov a z toho, že nám ide iba o vlastný záujem. Jedným z výsledkov tejto mentality je, že máme viac záujem na odsedených hodinách ako na výsledkoch. Koľko ľudí si dovolí so sebavedomým pocitom odísť domov skôr ako ich šéf? Koľko hodín v našich podnikoch premrháme tým, že ľudia sa tvária, že pracujú?
Je to jeden zo základných manažérskych omylov. Človek je po štyroch až šiestich hodinách intenzívnej duševnej práce jednoducho unavený a len zaberá miesto a spotrebováva energiu. Mal by si ísť domov oddýchnuť. Manažér si musí položiť otázku: "O čo ide? O výsledky? O nápady? ...alebo o to, aby som mal ľudí pod dohľadom od deviatej do piatej hodiny?" Tým, že si na túto otázku úprimne odpovie, preukáže sebe aj ľuďom okolo seba veľkú službu.
DVADSAŤ ROKOV V PRÁCI
Podľa štatistického úradu máme nádej dožiť sa 73 rokov (muži) a 78 rokov (ženy). Je to veľa a záleží len od nás, aké budú tieto roky kvalitné. Žiaľ, 90. roky minulého storočia a začiatok tohto nás zastihli nepripravených. Práca nám berie viac, ako nám dáva. Podľa výskumov PeopleCommu (2003) každý deň vstávajú až tri štvrtiny populácie s tým, že sa netešia do práce. Človek vstane, ide do práce, strávi tam osem až desať hodín a tak postupne 20 rokov života!
Pri pohľade do histórie a do rozvinutých krajín zistíte zaujímavý trend. Naši praotcovia, na začiatku priemyselnej revolúcie, mali sedemdesiatdvahodinový pracovný týždeň, potom šesťdesiathodinový, dnes je to 40 hodín týždenne. Francúzi si uzákonili tridsaťpäťhodinový pracovný týždeň. Po celý čas, ako sa skracoval pracovný týždeň, produktivita aj mzdy išli hore. Vo vyspelých krajinách majú dnes ľudia približne dvakrát kratší pracovný čas a zarábajú mnohonásobne viac. Zdá sa, že to je cesta. My, vďaka príležitostiam po roku 1989 a tiež vďaka stálej relatívnej neskúsenosti s trhovým prostredím, riadením a vedením ľudí, pracujeme stále ako naši dedovia. Útechou môžu byť príklady z ostatných európskych krajín, ktoré prešli podobným vývojom, a tiež prvé "lastovičky" u nás.
VYBERTE SI
Kto mal v roku 1994 mobil, platobnú kartu, hypotéku, e-mail, internet, squashovú raketu, golfovú palicu? Mnohonásobne menej ľudí ako dnes. Ak sme v roku 1984 odchádzali z práce o 14.30 a voľný čas strávili v krčmičke, v záhradke alebo pri knihe, potom v roku 1994 sme z práce neodchádzali skôr ako o 17. hodine a voľný čas trávili po obchodoch nakupovaním a tiež sme viac cestovali. V roku 2004 odchádzame z práce ešte neskôr a lákadiel je tisíckrát viac.
Ako sa dostať z tohto kola von? Predovšetkým si musí človek uvedomiť, že dnes už nestihne všetko, a tak v práci, ako aj v súkromí si musí vedieť vybrať - stanoviť priority. Táto schopnosť v ľudskej histórii nebola nikdy taká dôležitá! Isté je, že sa nedá stihnúť všetko. Ale isté je, že v práci trávime viac času ako ktorýkoľvek európsky národ, a to na úkor rodiny, zdravia, záľub a duševnej pohody... To chceme od života? Vyberte si.
| Koľko čím strávime času? | |
| (pri nádeji dožiť sa 75 rokov, zaokrúhlené na roky) | |
| spánok | 29 |
| práca | 20 |
| voľný čas | 9 |
| cestovanie (vr. Do práce) | 6 |
| jedlo | 6 |
| choroba | 3 |
| starostlivosť o blízkych | 2 |
| Zdroj: PeopleComm, 2003 | |
| Koľko času prespíme? | |
| (v hodinách denne) | |
| Novonarodenci |
17 – 18 |
| 4 – 8 rokov |
10 – 12 |
| 10 – 12 rokov |
9 – 10 |
| dospelí |
7,5 |
| stredný vek |
7 |
| vek |
6 – 6,5 |
| Zdroj: Lydia Dotto, Asleep in the Fast Lane | |