Liverpoolski Beatles hrali spolu niečo vyše desať rokov. Sila ich originality, umenia a invenčnosti vyniesla túto nezabudnuteľnú štvoricu na obežnú dráhu večnosti. Dvaja z nich už nie sú medzi nami: Pred vyše dvadsiatimi rokmi šialený Američan pripravil o život enfant terrible Beatles a ich doby Johna Lennona, George Harrison prehral svoju osobnú vojnu s rakovinou, najplodnejší z nich, Paul McCartney, sa chystá na svadbu (jeho manželka Linda tiež podľahla rakovine), najstarší z Beatles, miláčik Ringo Starr sa, verme, teší dobrému zdraviu.
V kontexte smutných a tragických udalostí týchto dní zasiahla smrť džentlmena Georgea Harrisona (dožil sa 58 rokov) milióny ľudí rôznych generácií na mieste najcitlivejšom -- priamo v srdci. Tak ako nežne znela jeho gitara v hudbe Beatles, tak ticho, bez akýchkoľvek mediálnych otrasov plynul jeho život, prerušovaný lúčmi novej tvorby po rozpade tejto geniálnej a jedinečnej hudobnej formácie.
V prvom hudobnom filme A Hard Day ´s Night sa George Harrison blysol milou, ale charakteristickou vetičkou, keď na otázky zvedavých žurnalistov, ako by pomenoval golier svojho originálneho saka, lakonicky, s ľahkým úsmevom, odvetil: Arthur... Pobyt v Indii otvoril v jeho hudobnom, a nepochybne aj ľudskom rozmere, novú dimenziu. Jeho gitara dokázala nežne nariekať a rozkladať v ľuďoch mnoho zlého.
Zomrel Lennon, zomrel Harrison, a ako prezentujú vo svojom spravodajstve azda všetky agentúry sveta, zomreli ako "bítlsáci". George bol pri tom, keď Beatles formovali generácie mladých ľudí, keď kreovali večné hodnoty, ktoré vyznáva každý slušný človek: lásku, priateľstvo, odpor proti vojne, násiliu. Tá trocha trávy určite nebola pohonnou látkou ich fantastickej hudobnej a textovej tvorby. Tá trocha trávy tak akosi súvisela s paralelne prebiehajúcim hnutím láska a kvety: All we need is love, a George Harrison bol pritom so svojom neopakovateľnou melodickou gitarou, zastretým, ale výrazne farebným a sýtym, do citu položeným hlasom.
John Lennon zomrel v New Yorku, George Harrison v Los Angeles. Obaja v krajine, kde v roku 1964 vyvolali historicky prvé open air koncerty na štadiónoch pre vyše 80-tisíc fanúšikov, kde na prekvapenie, mali aj najviac problémov pre ich odvážne protesty proti systému života konzumnej spoločnosti, proti vojne vo Vietname... Kde inde by ich protesty udreli na tom najcitlivejšom mieste?
Hovorí sa, že človek definitívne odchádza do zabudnutia, keď zomrie posledný, ktorý si naňho spomenie. Je zadosťučinením, že aj George sa zaradil medzi osobnosti nášho sveta, na ktoré budeme vždy s pohnutím a vďačnosťou spomínať. Jeho "... guitar will gently weeps forever..."
StoryEditor