Po deväť dní žili západočeské Karlove Vary filmom -- od 4. do 12. júla sa tu uskutočnil 38. ročník medzinárodného festivalu, ktorý si v poslednom desaťročí našiel novú tvár a stal sa priam kultovým podujatím, kde sa každoročne stretávajú priaznivci dobrého filmu. O jeho prestíži svedčí aj úroveň súťaže hraných filmov (zároveň tu prebieha aj súťaž dokumentov), kde sa tohto roku stretlo 16 titulov. Azda až na jednu -- dve výnimky bola súťaž aj kvalitatívne veľmi vyrovnaná. Našu kinematografiu dôstojne reprezentovali Nvotove Kruté radosti; v silnej konkurencii síce žiadnu cenu nezískali, ale pozornosť vzbudila predstaviteľka hlavnej postavy Táňa Pauhofová, ktorú festivalový denník nazval "zaujímavou" a režisér David Ondříček priamo herečkou-zjavením.
Veľkú cenu -- Krištáľový glóbus, získal film Okno naproti; talianskemu režisérovi tureckého pôvodu Ferzanovi Ozpetekovi sa zaň ušla aj Cena za réžiu a hlavná predstaviteľka Giovanna Mezzogiornová si odniesla Cenu za najlepší ženský herecký výkon. Ozpetek nie je našim divákom neznámy: pred dvoma rokmi sa u nás uvádzala jeho predchádzajúca snímka Ignoranti. Už v nej sa prejavil ako skutočný majster filmovej réžie so zmyslom pre budovanie príbehu a postihnutie najjemnejších psychologických odtienkov konania postáv. Dej víťazného filmu sa odvíja od navonok bezvýznamnej príhody, keď dvojica manželov prichýli k sebe starca, ktorý stratil pamäť a bezradne postáva na ulici. Giovanna postupne odhaľuje tajomstvo jeho minulosti siahajúce až do čias Mussoliniho fašistickej vlády, keď mladý David pod tlakom okolností obetoval svoju zakázanú lásku -- miloval iného muža --, aby zachránil židov ohrozených deportáciou do koncentračného tábora. Giovanna zároveň rieši svoje platonické očarenie mladým mužom, ktorého vídava každý večer v "okne naproti": dá prednosť impulzívnemu vzťahu alebo zodpovednosti voči rodine? Ozpetekova réžia vychádza z kvalitného scenára Gianniho Romoliho a vytvára film so silným humanistickým posolstvom, komorný a veľkolepý zároveň, občas balansujúci na hrane sentimentu, ktorému sa však tvorca Ozpetekovho formátu dokáže vyhnúť.
Ozpetekov film bol v súťaži uvedený hneď v prvý deň, ale stal sa oprávnene jednoznačným favoritom. Šancu prekonať ho mala azda iba nórska komédia Kamoš režiséra Mortena Tylduma, ktorej sa napokon ušla len cena divákov. Príbeh mladíka, ktorý sa zo dňa na deň stane vďaka svojim súkromným videodenníkom televíznou hviezdou, ale začne strácať najlepších priateľov, kladie zábavnou formou množstvo otázok o priateľstve, láske, zodpovednosti voči sebe samému i voči druhým, o tom, ako médiá zasahujú do našich životov. V podobnom štýle bola natočená aj dánska komédia Starý, nový, požičaný a modrý (réžia Natasha Arthyová; Cena za najlepší mužský herecký výkon pre Björna Kjellmana).
V hodnotení porôt -- popri tej hlavnej pracuje na festivale aj päť ďalších -- sa viackrát objavil aj film Babička ruskej režisérky Lidije Bobrovovej. Jeho téma nie je nová: kam umiestniť starú príbuznú, ktorú nik nepotrebuje. Počas putovania a hľadania novej strechy nad hlavou pre "babusju" spoznávame súčasnú ruskú spoločnosť, pričom autorka konfrontuje tradičné vidiecke hodnoty s novým životným štýlom. Napäto očakávaný bol aj film kontroverzného kórejského režiséra Kim Ki-duka Pobrežná hliadka (nedávno sme u nás videli jeho Ostrov), krutá variácia na tému vojenského drilu a dôsledkov rozdelenia Kórejského polostrova. Naopak, odľahčene zapôsobila francúzsko-japonská snímka Strach a chvenie: réžisér Alain Corneau v bizarnom príbehu francúzskej dievčiny, ktorá sa zamestná v prosperujúcej mamutej tokijskej firme, zobrazuje stretnutie japonskej a európskej kultúry. Mladá herečka Sylvia Testudová si odniesla Cenu za najlepší ženský herecký výkon ex aequo.
Leitmotívom tohtoročnej karlovarskej súťaže bola konfrontácia -- nie v zmysle konfliktu, ale v zmysle stretávania -- minulosti s prítomnosťou, osobného s celospoločenským, jednej kultúry s druhou, rozumu a citu. Práve z takýchto konfrontácií sa rodia zaujímavé filmové diela, ktoré by si zaslúžili miesto aj na plátnach našich kín.