Pred desiatimi rokmi sa zatvorila rozsiahla obchodná sieť podniku zahraničného obchodu Tuzex. Do dejín odišiel podnik, ktorý štyri desaťročia spoluvytváral obraz každodenného života v socialisickom Československu. Bol častou témou súkromných rozhovorov a obľúbeným terčom moralistov i závistlivcov. Hlboko sa zapísal nielen do vedomia generácií, ale na čas obohatil i náš slovník. Výrazy vekslák, bony, tuzexová slečna, oblieka sa ako z Tuzexu, slovenské hovorové "tuzák", moravské "du do tuzála" alebo české "má to z túzúú" patrili ku koloritu vtedajšieho jazyka.
Hoci Tuzex oficiálne otvorili 1. júla 1957, príčiny vzniku siahajú hlbšie do minulosti. V lete 1949 svetom otriasla v priemere 43-percentná lavína devalvácií všetkých západoeurópskych a ďalších významných mien voči americkému doláru. Keďže prevažná časť československého zahraničného obchodu smerovala práve do týchto krajín, bolo by logické, aby aj ČSR upravila kurz svojej meny viazanej od roku 1945 na americký dolár v pomere 50:1. K úprave kurzu nabádala aj dlhodobo pasívna obchodná bilancia s týmito štátmi a fakt, že kurz bol stanovený odhadom, len ako východisková hodnota. Bolo však krátko po februári 1948 a noví vládcovia kurz koruny nezmenili.
Začiatkom júna 1953 v ČSR prebehla menová reforma. Nespočívala iba v rozsiahlej konfiškácii finančných prostriedkov občanov, ale aj v denominácii meny v pomere 5:1 a jej revalvácii voči západným menám o 38 percent. Revalvácia vyplynula z toho, že sa kurz koruny k cudzím menám začal rátať podľa nového zlatého obsahu Kčs (0,123426 g Au). Americký dolár sa tak rovnal len 7,20 nových Kčs namiesto 10 nových Kčs, ktoré by vyplývali z denominačného pomeru starej a novej Kčs (50 :5 = 10). Ale ak uvážime zhodnotenie starej Kčs o 43 percent v dôsledku devalvácií cudzích mien z roku 1949, zistíme, že po menovej reforme bola koruna oproti týmto menám nadhodnotená už o takmer sto percent. Jej reálny kurz by teda bol asi 14,30 Kčs za dolár.
Účinky nadhodnotenej Kčs na seba nenechali dlho čakať. ČSR sa stala pre cudzincov pridrahou krajinou. Klesol už aj tak malý aktívny turistický ruch. Vyslanectvám západných krajín sa začalo oplácať kupovať potraviny a iné potreby vo Viedni. Prúd peňažných darov od príbuzných, najmä z USA a Kanady, sa zmenil na prúd balíčkov s vecnými darmi. Devízové príjmy z tohto zdroja klesli zo 14,6 milióna na 4,2 milióna Kčs. Ľudia začali odmietať zasielanie výnosov z dedičstiev a honorárov, lebo ich výmenou za Kčs strácali. Z rovnakého dôvodu navrátilci zo služobných ciest utrácali valuty v cudzine. Štátu začali chýbať valuty na vydržiavanie ambasád (náklady stúpli z 21 na 60 miliónov Kčs) i dovoz tovaru, ktorý na východe nebolo možné kúpiť.
Hľadanie východísk
Zodpovedné orgány začali tento stav riešiť v roku 1956. Na získanie devíz a zvýšenie aktívneho cestovného ruchu sa v zahraničí začali predávať poukážky na služby, ktoré turistom v ČSR poskytovali 200-percentnú prémiu k oficiálnemu kurzu Kčs. Išlo o prvé tiché priznanie nereálnosti kurzu. Na záchranu valút, ktoré štát vyplácal svojim diplomatom, boli na československých vyslanectvách zriadené predajne národného podniku Pramen zásobované z ČSR, ktoré diplomatom predávali potraviny a textil za výhodné ceny vo valutách. Zúfalosť tohto kroku i celej situácie ukazuje ich výnos v prvej polovici roku 1957 -- iba 9555 dolárov.
Na jar 1957 si nereálnosť menových kurzov uvedomili aj v ZSSR. Úradný kurz rubľa síce nezmenili, ale obišli ho pomocou prémií a prirážok. Príklad ZSSR okamžite nasledovala aj ČSR. Stopercentné prémie a prirážky k úradnému kurzu Kčs zavedené v júni 1957 boli tichou oficiálnou devalváciou meny. Práve vtedy vznikol záhadný rozdiel medzi "obyčajnou" a "devízovou" korunou.
Ústredný výbor KSČ začal uvažovať o zriadení špeciálnych obchodov, ktoré by predávali exportný domáci tovar za valuty, za priemerné svetové ceny, ktoré boli nižšie ako ceny na vnútornom trhu ČSR. Napr. 2,40 kg hovädzieho stálo v Belgicku po prepočte oficiálnym kurzom 25,92 Kčs oproti 48 Kčs v ČSR. Keďže valuty bolo treba získať čo najskôr, tieto predajne nemali tovar predávať za valuty priamo, ale za osobitné "tovarové" poukážky -- bony -- predávané za valuty. Zároveň sa mali upraviť clá, aby bol dovoz tovaru z cudziny nevýhodný. Podľa predpokladaného sortimentu i spôsobu platenia sa tieto obchody sa mali volať Tuzex (tuzemský export).
Predaj za valuty nebol originálny nápad. Fungoval v ČSR aj v rokoch 1948 až 1953. Vzorom bol aj sovietsky Torgsin, ktorý v roku 1932 ponúkol hladujúcemu obyvateľstvu prežitie za zlato, striebro a brilianty.
Protest vlády
Hoci by sa zdalo, že v tom čase strana a vláda tvorili jeden organizmus, bol to práve úrad vlády, kto návrh ÚV KSČ odmietol. Jeho argumenty boli, ako sa ukázalo, prorocké. Varoval pred čiernym trhom, špekuláciou a nadväzujúcou kriminalitou, vznikom nezaslúžene privilegovanej vrstvy ľudí, poklesom dôvery k domácej mene a demoralizáciou. Obával sa odčerpávania nedostatkového tovaru z bežnej obchodnej siete. Predpokladal, že nakoniec bude treba zásobovať Tuzex tovarom z dovozu, čo zníži jeho devízový výnos. Pripomienky úradu vlády ani jeho návrh zriadiť len diplomatickú predajňu však ÚV KSČ nerešpektoval. Dokonca Štátna tlačiareň cenín tlačila bony skôr, ako vláda dostala návrh ÚV KSČ na "posúdenie".
Tuzex začal predaj v Prahe na Rytířskej ulici a postupne budoval predajne v ďalších mestách. V Bratislave ho otvorili v auguste 1957 na Tobruckej ulici. Roku 1961 už mal štrnásť predajní a ich počet ďalej rástol. Takmer polovica predajní bola spočiatku na Slovensku, kde sa vzhľadom na emigračné vlny z prvej polovice 20. storočia očakával veľký príliv valút.
Bony sa menili za oficiálny kurz Kčs. Za jeden dolár teba bolo 7,20 tuzexových korún (Tk). 100-percentná prémia sa odrážala v rozdielnych cenách v Tuzexe a pri výmene bonov za normálne Kčs, keď štátna banka ponúkala za 1 Tk 2 Kčs, teda 14,40 Kčs za dolár.
Pravidlá výmeny bonov za valuty boli zložité, často sa menili, ale postupne aj uvoľňovali. Spočiatku sa mohli bony meniť len do určitej hodnoty. Pri vysokých sumách len za 40 percent získanej sumy, pričom tento podiel nesmel prekročiť 25 000 Kčs. 60 percent sa muselo vymeniť za Kčs bez 100-percentnej prémie. V hotovosti sa mohlo vyplatiť nanajvýš 5 000 Tk ročne. Bony nesmeli meniť napríklad hrobári a osoby, ktoré dostávali zo zahraničia odmenu za údržbu cudzích hrobov. Cudzinci mohli získať bony až po preukázaní povinnej minimálnej výmeny "normálnych" Kčs.
Väčšinu obmedzení zrušili roku 1966. Jedinou skupinou občanov, ktorá i potom mohla meniť len 40 percent získaných valút za bony, boli vdovy po príslušníkoch nemeckého wehrmachtu, ktoré dostávali dôchodky zo západného Nemecka.
Kontroverzných stránok mal Tuzex veľa. Hoci mal získať tvrdé valuty, už pri jeho vzniku mali študenti straníckych a vojenských škôl v ZSSR právo ušetrené ruble meniť na bony. Roku 1959 toto právo získali aj iní občania, ktorí sa vracali zo služobných ciest v socialistických štátoch. Hoci bony boli protihodnotou (tvrdých) valút, platili len tri mesiace a od roku 1981 dvanásť mesiacov. Obmedzená platnosť nútila ľudí bony rýchlo minúť alebo nevýhodne vymeniť za Kčs. Aby sa Tuzex zbavil nepredajného tovaru, rozširoval fámy o svojom zrušení. Paradoxné je, že až do roku 1981 Tuzexu chýbala aj zákonná báza pre jeho činnosť a faktická emisia paralelnej meny.
Čierny trh
Hodnota bonov bola vyjadrená v Kčs, predávali sa v úradnom kurze s prípadnými bonifikáciami, štátna banka ich vykupovala za dvojnásobok nominálnej hodnoty Kčs, no ich reálna hodnota bola vždy vyššia. Určoval ju pomer cien (1:3 až 1:11, v priemere cca 1:5) a dostupnosti tovaru v Tuzexe a na bežnom trhu, resp. dopyt po dovážanom tovare, ktorý od polovice šesťdesiatych rokov v Tuzexe prevažoval. Len málokto mal pravidelný a bohatý legálny zdroj bonov. Väčšina ľudí bola preto odkázaná na čierny trh, ktorý sa rozvinul hneď po otvorení Tuzexu. Rozhodujúcim zdrojom bonov boli cudzinci. Od nich získavali valuty a bony pracovníci hotelov, taxikári, prostitútky, pracovníci internátov, kde boli ubytovaní zahraniční študenti, a zamestnanci ambasád. Nedostatok úradných zmenární a rozdiel medzi hodnotou bonov a nákupným kurzom valút vrátane kurzových prémií umožnil vznik rozvinutej siete nelegálnych zmenární, ktoré ich sprístupnili každému.
Paradoxne vyhláška č. 8 Zb. z r. 1981, ktorá bola prvou zákonnou normou o Tuzexe, odstránila z bonov klauzulu o zákaze ich predaja v ČSSR a v tichosti legalizovala veksláctvo. Podobný účinok malo ustanovenie, že predaj bonov nie je zmenárenská činnosť, ale predaj tovaru za valuty. Preto sa kupčenie s bonmi netrestalo ako valutový priestupok, ale len ako špekulácia. Mnohí dnešní zbohatlíci začali budovať svoje pozície práve vďaka tolerovanému čiernemu trhu s bonmi.
V šesťdesiatych rokoch začala vymierať generácia emigrantov, ktorí mali k svojim príbuzným priamy vzťah a ochotne im posielali peňažné dary. To ohrozovalo príliv devíz i tržby Tuzexu. Preto Tuzex vytvoril v zahraničí sieť 83 zástupcov -- "nadháňačov", ktorí bony predávali v zahraničí alebo ich posielali adresátom v ČSSR.
Tuzex až do polovice šesťdesiatych rokov za výhodnejšie ceny ponúkal takmer výhradne kvalitný a nedostatkový domáci tovar, napr. kávu, čokoládu, alkohol a bez poradovníka osobné autá. Predával aj uhlie a stavebniny. Keďže na to nemal vlastné predajne, vydával osobitné poukazy, za ktoré si tento tovar chodili zákazníci vyzdvihnúť do uholných skladov. Potom začal v Tuzexe prevažovať dovážaný tovar, neraz však z pochybných zdrojov.
Výnos Tuzexu a jeho koniec
Presný ekonomický prínos Tuzexu nie je známy. Možno ho len odhadnúť podľa emisie bonov, ktorá v určitých obdobia narastala skokom, tak ako sa otvárali hranice, odchádzali ďalšie emigračné vlny a rástol počet občanov pracujúcich v cudzine. Za 35 rokov išlo asi o 15,5 miliárd Tk, teda v priemere 600 miliónov Tk ročne, čo pri prepočte kurzom 5 Kčs za 1 Tk boli tri miliardy Kčs, teda asi päť percent vtedajšieho hotovostného obehu. Pri prepočte na dnešné peniaze by sme tieto čísla museli zoštvornásobiť až späťnásobiť.
Tuzexové bony sa postupne stali druhou a veľmi žiadanou menou. Niektorí klienti Živnostenskej banky si začiatkom deväťdesiatych rokov denne vyberali až 15 000 Tk. Tuzex a Živnostenská banka, ktorá viedla tuzexové kontá, sa stali aj priekopníkom kreditných kariet. Prvú kreditku v ČSFR vydali práve oni roku 1988.
Existencia Tuzexu bola možná len v prostredí stálych hospodárskych porúch, administratívnych zásahov do hospodárstva, neusporiadaných menových pomerov a politickej a ekonomickej izolácie. Prvý raz ho ohrozili neuskutočnené reformy z roku 1968. Druhý raz si jeho likvidáciu vynútili reformy po roku 1989 a prechod ku konvertibilnej mene. Predaj za bony sa skončil v predvečer 35. narodenín Tuzexu.
Zdalo by sa, že sa Tuzex pomaly vytráca z povedomia. Opak je ale pravda. Prirovnanie Tuzexu k niečomu lepšiemu a ťažko dosiahnuteľnému inšpiruje tvorcov reklamy. Obchodný dom Carrefour ponúkal pred časom rum značky Tuzex a jedna slovenská firma po likvidácii Tuzexu kúpila jeho obchodnú značku. Nuž Tuzex možmno raz, hoci v inej podobe, opäť vzlietne do výšin ako vták Fénix.
Príjmy Tuzexu
rok suma v Tk
1957 -- 1959 136 mil.
1960 120 mil.
1961 -- 1968 990 mil.
1969 --1973 1,6 mld.
1973 -- 1980 4.9 mld
1981 -- 1988 4,9 mld.
1989 -- 1992 asi 3 mld.