Nájomca alebo vlastník bytu v SR nie je povinný merať množstvo spotrebovaného tepla na kúrenie. Zákon Národnej rady SR zrušil aj povinnosť vyplývajúcu zo zákona č. 70/1989 Zb. o energetike a termoregulačných ventiloch, ktoré sa nemusia inštalovať u konečného spotrebiteľa tepelnej energie. Objavujú sa však v tlači názory, že povinnosť merať teplo v bytoch sa má už v tomto roku zaviesť. Argumentuje sa aj tým, že Európska únia nepripúšťa systém platný v SR.
V článku informujeme o meraní tepla vo Švajčiarsku podľa knihy vydanej v roku 2001 v Zürichu (autori T. Oberle, názov: Náklady na bývanie a kúrenie). Švajčiarsko sa svojimi predpismi prispôsobuje predpisom Európskej únie, i keď nie je priamo jej členom.
Zásady merania spotreby tepla v byte
Prijímanie opatrení týkajúcich sa spotreby tepla budovách je v právomoci kantónov. Právomoc dáva kantónom spolkový zákon z roku 1998, ktorý predpisuje povinné meranie tepla v novostavbách. Kantóny sú oprávnené rozšíriť povinnosť merania spotreby tepla aj na existujúce staré budovy, ak je to technicky a prevádzkovo možné a náklady sú primerané.
Základné zásady spotreby tepla v byte možno charakterizovať takto:
-- užívateľ (vlastník) bytu po zavedení povinného merania spotreby tepla musí mať možnosť regulovať teplotu miestností termostatickými ventilmi na vykurovacích telesách,
-- spotreba tepla sa má zisťovať
* pomocou meračov tepla (alebo rozdeľovaním nákladov na kúrenie). Merač tepla sa skladá z týchto hlavných častí:
** vodomeru, ktorý ukazuje množstvo spotrebovanej vody v byte,
** dvoch teplomerov na meranie ochladenia teplej vody v byte,
** počítača, ktorý z nameraných údajov odovzdaného tepla vypočíta spotrebu tepla v kilowatthodinách.
Merače tepla sa inštalujú predovšetkým v novostavbách a zisťuje sa nimi teplo odovzdané celému bytu. Preto je merač postačujúci pre celý byt (podmienkou jeden prívod vykurovacieho média do bytu),
* pomocou rozdeľovačov nákladov na kúrenie, ktoré sa inštalujú na každé vykurovacie teleso v byte a merajú teplo odovzdané vykurovaciemu telesu. Rozdeľovače tepla sa používajú v prvom rade v starých budovách. Rozoznávajú dva typy rozdeľovačov nákladov na kúrenie:
** odparovacie,
** elektronické.
V súčasnosti sa používajú prevažne elektronické, ktoré sú spoľahlivejšie ako odparovacie. Odparovacie rozdeľovače neumožňujú presné meranie odovzdaného tepla, lebo odparovanie nenastáva len pri zohriatí vykurovacieho telesa, ale aj pri normálnej izbovej teplote, takže vznikajú "meracie nepresnosti".
Odčítavanie a ošetrovanie meracích zariadení
Odčítanie meraných údajov a ošetrovanie zariadení má vykonávať odborná firma. Príslušné namerané údaje sa odčítavajú v jednotlivých bytoch, čo vyžaduje prístup do bytov, ktorý je užívateľ bytu povinný umožniť poverenej firme. Firma má však informovať o požadovanom prístupe a zohľadniť záujmy užívateľov bytu.
Predpisy o povinnom meraní spotreby tepla berú do úvahy skutočnosť, že nie všetky náklady na kúrenie sú závislé od individuálnej spotreby v byte. Individuálne zistené náklady na kúrenie spolu s nákladmi nezávislými od individuálnej spotreby (napr. povinné revízie, mzdy, réžia, údržba a opravy zariadenia) sa spočítajú. Časť z nich sa rozúčtuje podľa individuálnej spotreby (minimálne 50 %), zvyšná časť nákladov podľa plochy alebo kubatúry bytu. Individuálna spotreba teplej vody v starých budovách sa považuje zo stavebných dôvodov zväčša za nemerateľnú. Rozpočítanie spotreby teplej vody podľa užívateľov je predpísané v novostavbách.
Kritické pripomienky k povinnému meraniu spotreby tepla
Autor knihy, z ktorej sa preberá táto informácia, sa kriticky vyjadruje k povinnému meraniu spotreby tepla:
Proti povinnému meraniu svedčia technické hľadiská a problémy užívateľov kúrenia. Izolácia okien, strechy a murárskych konštrukcií, ako aj obnova zariadení ústredného kúrenia, vedú k väčším energetickým úsporám ako povinné meranie spotreby. Takéto opatrenia by mali podporovať kantóny v rámci údržby nehnuteľností veľkorysejším uznaním nákladov na údržbu budov.
Úrad pre energiu kantónu Ženeva zistil, že sa v praxi nemôže dosiahnuť minimálna spotreba energie, ktorá by bola potrebná na vyrovnanie relatívne vysokých nákladov na povinné meranie spotreby tepla. Štúdia firmy v Baare potvrdila nesúlad medzi nákladmi a výnosom pri povinnom meraní spotreby tepla. Povinné meranie spotreby tepla vedie k zníženiu spotreby v optimálnom prípade o 4 %. Takéto marginálne úspory sa zdajú neprimerané v porovnaní s vysokými nákladmi na stavebné úpravy potrebné pri realizácii povinného merania spotreby tepla. Príklad z kantónu Wandt ukazuje, že modernizácia starých zariadení na kúrenie viedla k úsporám až 11,7 %.
Nedá sa predvídať, ako reaguje budova na redukovanú spotrebu energie. Je zrejmé, že predčasná úspora môže spôsobiť značné škody na budovách. Zmena systému vlhkosti môže viesť k vlhkosti vo vnútri budovy alebo v stenách. Pri energetických opatreniach treba zohľadniť osobitosti nehnuteľnosti.
Rozdeľovače nákladov na kúrenie pracujú s abstraktnými hodnotami odčítavania, užívateľ nemôže sledovať svoju spotrebu v priebehu vykurovacej sezóny. Motivácia na šetrenie teplom nastane vtedy, keď užívateľ môže sledovať bežné úspory nákladov podľa údajov za mesiac. Povinné meranie spotreba tepla ponúka užívateľovi možnosť zistiť úsporu až po uplynutí vykurovacieho obdobia, po vyúčtovaní nákladov na teplo a teplú vodu. Povinné meranie spotreby tepla sa nemôže označiť za zrozumiteľné a transparentné, keď v zásade len odborník je schopný vykonať príslušné vyúčtovanie. Aj keď sú počiatočné úspory vo väčšine prípadov vyššie, časom sa úspory energie znižujú, lebo obyvatelia domu po určitom čase nevenujú už takú pozornosť úsporám energie. Meranie spotreby tepla, i keď je povinné, nevedie ako také k žiadnym úsporám, lebo úspory závisia od vôle spotrebiteľa menej spotrebovať.
Metóda meračov tepla sa môže účinne realizovať len pri novostavbách, lebo na inštaláciu merača tepla pre byt v starých budovách chýba potrebné horizontálne vyústenie jednotlivých vykurovacích telies. Ak by sa zaviedli merače spotreby v starých budovách, nerešpektuje sa základná zásada uznesenia spolkovej vlády, že náklady na energeticko-politické opatrenia majú byť hospodársky únosné a úmerné vytýčeným cieľom. V starých budovách sa môžu dosiahnuť energetické úspory účinnejšie v prvom rade modernizáciou budov a ich vykurovania.
Z informácie o meraní spotreby tepla vo Švajčiarsku možno vyvodiť závery, resp. odporúčanie pre prax v SR. Predovšetkým, aby právna úprava nepredpisovala konečnému spotrebiteľovi teplo povinnosť inštalovať ani merač spotreby tepla bytu, s výnimkou bytu v novostavbe, ani merače rozdeľovačov nákladov na radiátoroch v byte. Ďalší záver by mal byť taký, aby o spôsobe merania spotreby tepla, jeho záväznosti pre vlastníkov bytov sa rozhodovalo decentralizovane, t. j. aby rozhodovali orgány samosprávy v spolupráci s orgánmi energetiky v okresoch.