Školstvo a školáci nemajú akosi ekonomiku v láske. Teda, niežeby boli proti nej, alebo že by si neuvedomovali jej význam na fungovanie spoločnosti, ale predsa len hlavným centrom pozornosti učiteľa, riaditeľa školy, školského zariadenia sú metódy a formy, ako kvalitnejšie, efektívnejšie, lepšie vzdelávať a privádzať k váženiu si múdrosti a vzdelanosti mladých ľudí. V ekonomike sa zvyčajne spoliehali a spoliehajú najmä na odborníkov na školské peniaze -- rozpočtárov, účtovníkov, majetkárov a napokon i na politikov. V posledných rokoch však najmä na Slovensku zisťujú, že je najvyšší čas nadviazať s oblasťou ekonomiky a financovania svojich škôl bližšie vzťahy. Rozpočet školstva, problémy škôl a školských zariadení s nedostatkom peňazí na mzdy (mimochodom, na Slovensku o polovicu menšími ako v Českej republike, niekoľkonásobne nižšími ako v Rakúsku, Taliansku, Nemecku...), na prevádzku škôl, teda energie, ale aj opravy či rekonštrukcie budov, kde prebieha výchovno-vyučovací proces, revízie elektrických a ďalších zariadení, ako aj materiálne a technické vybavenie a zabezpečenie výchovno-vyučovacieho procesu ich k tomu veľmi vážne vyzývajú. Ale nielen ich. Dnes je to už vážny problém aj pre všetkých zriaďovateľov -- starostov a primátorov, predsedov samosprávnych krajov, ale aj zriaďovateľov neštátnych škôl a, samozrejme, aj krajských školských úradov.
Vzdelávacie sústavy v krajinách s rozvinutou ekonomikou zo štátnych a verejných zdrojov vynakladajú na školstvo od 5 až do 8,2 % z HDP týchto krajín. Na Slovensku sa na školstvo dlhodobo vynakladá 3,5 až 3,7 % z HDP. Súhrnne teda možno povedať, že Slovenská výchovno-vzdelávacia sústava dostáva na svoj chod približne o 40 až 130 % menej, ako je to vo vyspelých krajinách. Túto alarmujúcu skutočnosť si uvedomíme najmä v súvislosti s blízkym vstupom štátu do EÚ, ale i príchodom celého radu nových investorov na Slovensko. Ako sa už niektorí z nich vyjadrili, perspektívna pracovná sila sa nemôže pripravovať na svoje povolania na strojnom a technickom zariadení 30 až 50 rokov starom, teda na zariadení zo začiatku druhej polovice minulého storočia, ak ich po nástupe do zamestnania čakajú stroje a technológie 21. storočia.
Na Slovensku sa politika financovania školstva v minulých rokoch, ale aj v súčasnosti prejavila a prejavuje na permanentnom odchode najlepších pedagógov z rezortu do iných oblastí, na znižovaní odbornosti vyučovania a raste počtu hodín, ktoré sú odučené nekvalifikovane, lebo nech by robil riaditeľ školy neviem aké zázraky, len ťažko alebo vôbec nedokáže získať učiteľa cudzieho jazyka, odborníka na informačné technológie, ale aj ďalšie predmety.
Ako rodičia, samozrejme, chceme, aby naše deti v škole nadobudli vedomosti z angličtiny, nemčiny, francúzštiny, aby získali novú gramotnosť v oblasti informačných technológií...
Nižšie platy, resp. druhé najnižšie platy školstva medzi všetkými rezortmi (napriek tomu, že je tu drvivá väčšina pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním) vyvolávajú nielen nižšiu motiváciu učiteľov podávať špičkové pedagogické výkony, ale spôsobujú i to, že učiteľ má silne obmedzené možnosti svojho vlastného odborného a osobnostného rastu (nemôže si dovoliť kupovať odbornú literatúru, časopisy, kúpiť počítač, zaplatiť internet, cestovať, navštevovať kultúrne a odborné podujatia, semináre, kurzy). To sa musí taktiež zákonite odraziť na nižšej kvalite jeho práce.
Obmedzený prísun financií do školstva zo štátneho rozpočtu má za následok i zaostávanie na kvalite učebníc, pracovných zošitov a ďalších pomôcok pre žiakov a učiteľov, lebo za menej peňazí možno robiť skutočne máličko muziky.
A to sme doteraz hovorili iba o tom, čo chýba aspoň k štandardnému fungovaniu školského systému. Treba spomenúť i oblasť rozvojových programov školstva, výskumu, projektovania nových profesií, odborností, ktoré vygeneruje trh práce v najbližšom čase.