Pohľad na našu Slnečnú sústavu sa v priebehu vekov menil. V minulosti bolo dokonca obdobie, kedy podľa vtedajších poznatkov mala Slnečná sústava planét niekoľko desiatok, píše iDnes.cz.
Planéta, alebo planétka?
V staroveku sa planétami nazývali všetky objekty, ktoré sa dlhodobo pohybovali po oblohe. Išlo o Slnko, Mesiac a vtedy známe planéty – Merkúr, Venušu, Mars, Jupiter a Saturn.
Pomenovanie „planéta“ vzniklo z gréckeho výrazu πλανήτης, (planetés), čo sa dá preložiť ako tulák. Tak sa totiž tieto telesá javili našim predkom, keď „blúdili“ po zdanlivo nemennom hviezdnom pozadí. Podľa vtedajších predstáv teda mala Slnečná sústava sedem planét.
S príchodom vedeckej revolúcie v 16. a 17. storočí sa ukázalo, že Slnko je iným typom telesa, a naopak naša Zem tiež patrí medzi planéty. Trochu problém bol s Mesiacom a situáciu ešte skomplikoval vynález ďalekohľadu. Pomocou neho boli do roku 1700 objavené štyri mesiace Jupitera a päť pri Saturne.
Tie boli spočiatku označované ako „satelitné“ alebo „sekundárne planéty“. Časom sa pre nich ustálilo skrátené pomenovanie „satelít“, ale mnoho vedcov ich stále považovalo za istý druh planét a tento koncept bol definitívne opustený až v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
My si však trochu uľahčíme prácu a tieto sekundárne planéty budeme ignorovať. Museli by sme totiž počty planét meniť pri každom ďalšom objavenom mesiaci. Keď ich vynecháme, dospejeme k tomu, že okolo roku 1700 bolo známych šesť „skutočných“ planét: Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter a Saturn.
Astronómovia sú tvorovia zvedaví, a preto okrem iného bádali nad tým, či neexistuje nejaká závislosť, ktorá by určovala stredné vzdialenosti planét od Slnka. V roku 1766 s takým pravidlom prišiel nemecký astronóm John Daniel Titius, keď zrejme vychádzal z niektorých starších prameňov.
O niekoľko rokov neskôr toto pravidlo upravil a rozšíril do širšieho povedomia ďalší nemecký astronóm, Johann Elert Bode, a teraz sa tento matematický postup nazýva Titiovo-Bodeovo pravidlo.
Toto pravidlo sa dá zapísať niekoľkými spôsobmi, asi najčastejšie sa používa a = 0,4 + 0,3 x 2n. Za „n“ sa dosadzujú postupne hodnoty −∞, 0, 1, 2, 3, … a výsledkom je stredná vzdialenosť planéty od Slnka v astronomických jednotkách.
Jedna astronomická jednotka má veľkosť 149 597 870 700 metrov a podľa jej pôvodnej definície išlo o strednú vzdialenosť Zeme od Slnka. V súčasnosti je pevne definovaná v metroch, aby sa vylúčili chyby merania a nemuseli sa brať do úvahy gravitačné aj ďalšie vplyvy, ktoré by jej hodnotu mohli meniť.
Keď budeme do vzorca dosadzovať vyššie uvedené hodnoty, dostaneme číselný rad, ktorý veľmi dobre zodpovedá stredným vzdialenostiam všetkých vtedy známych planét. Najväčší rozdiel bol pri Saturne, ale ani u neho odchýlka nepresiahla päť percent. Zvláštne však bolo, že v číselnom rade sa vyskytovala jedna m...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.