Ako odolný je život na planétach podobných Zemi voči nebezpečenstvu z kozmu, sa pokúša odhadnúť štúdia troch vedcov z Veľkej Británie. A podľa ich rámcového odhadu je odolný viac než dosť. Sterilizácia planéty, na ktorej sa život raz uchytil, je zrejme veľmi vzácnou udalosťou.
To, z času na času vyhynie významná časť pozemských organizmov, sa jednoducho stáva. Veľkých masových vymieraní poznáme z archeologických nálezov najmenej päť (a dnes podľa niektorých biológov možno žijeme uprostred šiesteho). Ale život ako celok je evidentne veľmi odolný a prekonal aj dopady veľkých planétok či obdobie sopečnej činnosti v katastrofickom rozsahu. Čo by sa muselo stať, aby zmizol z povrchu Zeme úplne? Odpovedať sa pokúsili v krátkej štúdii zverejnenej (zdarma) v časopise Scientific Reports traja odborníci z univerzít v Oxforde a Cambridge.
Indikátorom boli pomalky
Nad touto otázkou samozrejme môžete premýšľať dlho a úplne neplodne, ak si nevyberiete nejaké rozumné mantinely. Autori sa rozhodli považovať za koniec pozemského života situáciu, kedy by podmienky na povrchu Zeme - a to vrátane dna oceánov - nevydržali pomalky. Tieto obdivuhodne odolné malé živočíchy sa stali známymi, keď sa ukázalo, že prežijú hodiny vo vákuu, vo vriacej vode, osemhodinové ponorenie do tekutého hélia, neuveriteľne vysoké dávky radiácie (6 000 sievertov, teda cca niekoľkostonásobne viac než človek) a ešte veľa ďalších extrémnych podmienok, ktoré si pre nich biológovia prichystali.
Keď nebude krajina obývateľná pre pomalky, nebude to rozumné miesto pre život nikoho, rozhodli sa pre účely štúdie autori David Sloane, Rafael Alves Batista a Abraham Loeb. Nie je to nepochybne úplne presné, ale pre čisto hypotetickú štúdiu je to dostatočné.
Teraz sa teda môžeme obrátiť na otázku, ako by modelové pomalky mohli zomrieť. Autori state došli k záveru, že zďaleka najpravdepodobnejšou alternatívou by bolo prudké zvýšenie teploty, teda upečenie zaživa. Iné kozmické katastrofy by s najväčšou pravdepodobnosťou odolné organizmy nezabili. Napríklad čiastočné či úplné odstránenie atmosféry, ktorá bráni vplyvu kozmického žiarenia na povrch, by neohrozilo všetok morský život. Hrubá vrstva vody by ho ochránila. A keby mal byť prúd radiácie tak silný, aby prenikol niekoľkými kilometrami vody, odovzdal by vode toľko energie, že by sa rovnako z veľkej časti vyparila. Sterilizácia teplom sa teda javí ako najpravdepodobnejšia.
V praxi si ju jednoducho môžete predstaviť ako vyvarenie všetkých pozemských oceánov - a to by mohol najlepšie "zariadiť" dopad dostatočne veľkého telesa. Muselo by byť podstatne väčšie než odhadom zhruba desaťkilometrová planétka, ktorej stret so Zemou s najväčšou pravdepodobnosťou viedol k zániku dinosaurov. Vtedy vymrelo síce zhruba 90 percent pozemských živočíšnych druhov, ale zrejme zhruba 90 percent druhov kostnatých rýb katastrofu prečkalo. A ďalšie hlbokomorské organizmy boli zasiahnuté ešte menej.
Supernovu tiež vylúčili
Na vyvarení pozemských oceánov by podľa pomerne jednoduchého výpočtu malo byť potrebných zhruba 6x1026 joulov (ľudstvo spotrebuje dnes ročne zhruba miliónkrát menej energie, podľa odhadov zhruba 6x1020 J). Muselo by ísť o teleso o nejaký ten rád ťažšie než "dinosaurí" asteroid; autorom v ich relatívne jednoduchom modeli vyšlo zhruba 1,7x1015 ton (jednotky biliard ton). Je to samozrejme veľmi približné číslo, pretože autori práce si celú situáciu veľmi zjednodušujú (napríklad počítajú s idealizovanou planétou s oceánom s rovnakou hĺbkou po celej planéte). Čo v dôsledku znamená, že ide skôr o nízky odhad, a v praxi by bolo potrebné teleso ešte o niečo väčšie.
Takých je v slnečnej sústave len málo - len 17 planétok má rovnakú alebo vyššiu hmotnosť ako necelé dve biliardy ton. Najväčšia z nich (Vesta a Pallas) sú však hmotnejšie pomerne výrazne, zhruba stokrát (cca 2x1017 ton, samozrejme s pomerne veľkou nepresnosťou). Ide však o telesá na tak vzdialených dráhach, že ich zrážka so Zemou je v podstate nepredstaviteľná - a to isté platí aj o zvyšných známych pätnástich planétkach s dostatočnou hmotnosťou.
Ťažko predstaviteľné sú aj ďalšie zvažované sterilizačné scenáre. Jedným je výbuch veľmi blízkej supernovy, ale podľa Davida Sloana a kolegov je aj to v podstate vylúčené. Aby našu planétu (alebo jej podobnú rovnakého typu) zasiahlo dostatočné množstvo energie, musela by sa vybuchujúca hviezda nachádzať len zhruba 0,13 svetelných rokov od nás. A ako asi viete, najbližší hviezdny systém vôbec, Alfa Centauri, leží celé štyri svetelné roky od nás. (Na túto vzdialenosť by vraj výbuch supernovy ohrial pozemské oceány o 0,1 °C, odhadujú autori.)
Ďalšou možnosťou je, že by nás mohol zasiahnuť veľmi silný záblesk gamma žiarenia sprevádzajúci napríklad kolaps supernovy, ale ani v tomto prípade nie je riziko nijako veľké. Gamma záblesky sú relatívne vzácne a pravdepodobnosť, že by k nejakému došlo v dostatočnej blízkosti, je zanedbateľná. Podobne malé by podľa našich súčasných poznatkov o vesmíre malo byť aj riziko, že Zem či inú podobnú planétu by z jej obežnej dráhy vyrazil prelet nejakej "bludnej hviezdy", čo by nakoniec (zrejme) viedlo k zániku všetkého života.