Afričania sa svojimi vlohami pre sfarbenie pokožky líšia natoľko, že to americkú genetičku Sarah Tishkoffovou doviedlo k záveru, že "neexistuje nič také, ako je africká rasa", píšu Lidovky.
U obyvateľov subsaharskej Afriky sa obvykle automaticky predpokladá, že majú čiernu pleť. Najnovší výskum medzinárodného tímu pod vedením genetičky Sarah Tishkoffovej z Pensylvánskej univerzity v USA však dokazuje, že ide o silne zjednodušený pohľad. Vedci merali prístrojmi farbu kože viac ako dvoch tisícov obyvateľov subsaharskej Afriky. Na meranie si vybrali vnútornú stranu paže, kde farbu kože neovplyvňuje opálenie. Odhalili veľké rozdiely.
Na jednej strane spektra stoja pastierske kmene z oblasti horného toku Nílu, ktoré patria k etnikám s najtmavšou pokožkou na svete. Naopak predstavitelia najstaršieho národa sveta - Sanovia z juhu Afriky - majú kožu svetlú natoľko, že sa v tomto smere plne vyrovnajú aj "žltým" Ázijcom.
Tishkoffová s početným tímom spolupracovníkov analyzovala kompletnú dedičnú informáciu preverovaných Afričanov a následne u nich pátrala po variantoch DNA typických pre ľudí s rôzne pigmentovanou kožou. Dedičnosťou farby kože sa genetici zaoberali už skôr, ale väčšinou u európskych etník so svetlou pleťou.
Nová štúdia, ktorej výsledky zverejnil časopis Science, je prvou dôkladnou sondou do dedičnosti farby pleti Afričanov. Vedci identifikovali hneď štyri oblasti ľudskej DNA, ktoré tu zohrávajú kľúčovú úlohu. Kvôli Tishkoffovej a jej kolegom je situácia v dedičnosti farby pleti razom oveľa zložitejšie.
Farba kože a dávne migrácie
Farba pleti podliehala prírodnému výberu. Tmavá pokožka prinášala výhodu v oblastiach vystavených intenzívnemu ultrafialovému žiareniu. Zďaleka nejde len o trópy. Veľkým dávkam UV žiarenia čelia aj národy žijúce vo veľkých nadmorských výškach, ako sú Kečuovia z And alebo Tibeťania. Aj pre nich je tmavšia pleť výhodná. Na druhej strane svetlá pleť sa zdá byť prínosom pre život vo vyšších zemepisných šírkach, kde je ultrafialového žiarenia málo a ľuďom hrozí nedostatok vitamínu D vznikajúceho v koži práve pod vplyvom UV žiarenia.
Silný dedičný vplyv má na farbu pleti gén označovaný ako SLC24A5. Jeden z jeho variantov prispieva k svetlej farbe pokožky u Európanov a niektorých obyvateľov južnej Ázie. Vedci predpokladajú, že vznikol zhruba pred 30 000 rokmi. Belosi naňho však nemajú monopol. Vyskytuje sa aj medzi obyvateľmi Etiópie alebo Tanzánie.
Ďalší gén ovplyvňujúci farbu kože nesie kód MFSD12. Jeden jeho variant sa spája s tmavou farbou kože a je častý u pastierov z horného toku Nílu a tiež u ďalších obyvateľov subsaharskej Afriky, s výnimkou juhoafrických Sanov. Zaujímavé je, že rovnaký variant génu MFSD12 nesú v dedičnej informácii aj ľudia z juhu Indie, Melanézania a pôvodní obyvatelia Austrálie. Všetky tieto etnika majú tmavú pokožku.
Mnohí bádatelia boli presvedčení, že tmavé sfarbenie ich kože sa vyvinulo nezávisle, na ochranu pred intenzívnym slnečným žiarením. Teraz je zrejmé, že všetci títo ľudia zdedili farbu pleti po spoločných predkoch, ktorí pochádzali z Afriky a v praveku sa vydali na ďalekú púť cez juh Indického polostrova a ostrovy Melanézie až do Austrálie.
Juhoafrickí Sanovia majú variant génu MFSD12, ktorý zaisťuje svetlú pleť. Ďalšie ich genetické dispozície k svetlej pleti sa ukrývajú v génoch OCA2 a HERC2. Tieto vlohy pre svetlú pleť zdieľajú so Sanmi tiež Európania. Významná časť našich vlôh pre svetlú pokožku teda pochádza z "čierneho kontinentu", odkiaľ si ich priniesli prví ľudia Homo sapiens potom, čo opustili africkú kolísku ľudstva a začali osídľovať ďalšie kontinenty.
Predkovia človeka boli svetlí
Genetická štúdia tímu Sarah Tishkoffovej opäť potvrdila, že všetci súčasní obyvatelia sveta majú africké korene. Zároveň ale dokazuje, že dedičné vlohy pre sfarbenie pokožky majú podstatne dlhšiu históriu, ako sa zdalo.
Väčšina variantov génov pre svetlé alebo tmavé sfarbenie pleti je evolučne staršie ako 300 000 rokov a ich vznik teda predchádza zrodu súčasného človeka Homo sapiens. Niektoré varianty génov pre sfarbenie kože sú staré dokonca okolo milióna rokov.
Staršie varianty génov predurčovali svojich nositeľov väčšinou ku svetlejšiemu sfarbeniu pokožky. Z toho Tishkoffová a jej spolupracovníci vyvodzujú, že evoluční predkovia človeka mali napriek africkému pôvodu kožu pomerne svetlú. V tom sa podobali šimpanzom, ktorí tiež nemajú kožu výdatnejšie pigmentovanú. Výraznou zmenou prešli svetlo sfarbení predkovia ľudí až po tom, čo stratili srsť a z tienistých pralesov sa presídlili na slnkom zaliate pláne saván.
Tam potrebovali viac kožného pigmentu na ochranu pred nebezpečným ultrafialovým žiarením. S tmavšou pokožkou čelili menšiemu riziku spálenia od slnka a vzniku zhubných nádorov kože. V ich dedičnej informácii sa však aj potom udržali vlohy pre svetlejšiu farbu pokožky, vrátane variantov génov, ktorým vďačia za svetlú farbu pokožky Európania. Vlohy pre svetlejšiu či tmavšiu pleť prichádzali u človeka k slovu v závislosti na tom, v akých podmienkach sa ľudia ocitli.
"Preukázali sme, že farba pleti je v Afrike extrémne rôznorodá a že sa ešte stále vyvíja. Navyše sme zistili, že väčšina genetických variantov spojených so svetlou kožou vznikla v Afrike," zhŕňa kľúčové závery štúdie Sarah Tishkoffová.
Dedičné súvislosti pigmentácie ľudskej pleti rôznych afrických populácií skúmali v prvej štúdii svojho druhu vedci z Pensylvánskej univerzity v USA. Objavili nové genetické variácie spojené s farbou kože.