V rozhovore pre Lidovky sa Masonová pokúša odpovedať napríklad na otázky, čo toto zistenie znamená pre človeka a jeho zdravie alebo či sa treba dôsledkov všadeprítomnosti plastov obávať.
Frekvenciu plastov vo vode dokladá v septembri zverejnená a následne celosvetovo široko citovaná štúdia neziskovej organizácie Orb Media. Masonová je jej spoluautorkou.
Žijeme vo veku plastov?
O tom niet pochýb, plasty sú všade okolo nás. Niektorí vedci hovoria - v širšom zmysle - dokonca o úplne novom geologickom období, o antropocéne, a ja s nimi nemám problém súhlasiť, naopak sa s nimi v podstate zhodujem.
A je to zlá správa?
Je to predovšetkým konštatovanie faktu, ktorý možno len ťažko poprieť.
Naozaj sú plasty všade?
To, čo som povedala, nebola žiadna nadsázka. Plasty sú všade - vo vode, ktorú každý deň pijeme, v potravinách, ktoré každý deň jeme, vo vzduchu, ktorý neustále dýchame, pretože dýchať musíme. Kde by ešte mali byť, aby sme prestali pochybovať? Sme s istou nadsádzkou plastickí ľudia.
Za socialistickej diktatúry u nás vznikla hudobná skupina, ktorá si hovorila The Plastic People of the Universe, ktorá neskôr skončila v undergrounde.
(Smiech) Boli to zrejme proroci nového veku. Tí si koniec koncov niekedy podzemím musia kliesniť cestu, pretože im nič iné nezostáva.
Som laik, o chémii, nieto o plastoch neviem vôbec nič. Prečo ma má znepokojovať, že v litri pitnej vody je niekoľko jednotiek plastových mikrovlákien, keď tuším, že celá Zem je stále viac zamorovaná rôznymi škodlivými látkami?
Odmietnime - a v tom máte pravdu - debatu, čo je menší a čo väčší zabijak, ktorého si na seba uplietlo svojou činnosťou ľudstvo. Mikrovlákna plastu v pitnej vode totiž sú iba jedným z čriepkov, z ktorých je potrebné celý problém poskladať, aby sme si ho mohli zmysluplne premyslieť. Dodávam však, že je to čriepok dôležitý.
Prečo je dôležitý? Americká agentúra pre ochranu životného prostredia (United States Environmental Protection Agency) stanovuje, že bezpečný limit je napríklad v prípade azbestu niekoľko miliónov vlákien v litri pitnej vody. Čo je popri tom nejakých päť či desať plastových vlákien v tom istom množstve vody?
Najprv by som znovu zopakovala, že by sme nemali hovoriť o tom, čo je väčší či menší zabijak, ale ak uvádzate konkrétne azbest, potom problém s ním súvisí s dýchaním, pretože jeho vdychovanie škodí pľúcam; pitie je však - v prípade vlákien azbestu - niečo iné. Nechcem však povedať, že by ľudia, ktorí si prečítajú správu o výsledkoch nášho výskumu, mali začať šalieť a vykrikovať, že je s ľudstvom amen, pretože mikrovlákna plastov sú aj v našej vode, a že je to hrôza bez miery a hraníc. Nič také nehovorím.
Nemáme napríklad dosť dôkazov, aby počet mikrovlákien plastov, ktorý sme odhalili v pitnej vode a počíta sa v jednotkách, vyvolával obavy z bezprostredného ohrozenia nášho zdravia. Prečo sa ale nepýtať inak? Nie je napríklad náš objav významným varovaním? Nie je to kanárik v bani? Veď rok čo rok ľudstvo produkuje ďalšie milióny ton tejto látky. To si myslíme, že sa bude počet mikrovlákien plastov v pitnej vode pri súčasnom trende znižovať? Nepovedala by som. Skôr by som povedala, že sa ohlasuje začiatok procesu, ktorý by sme nemali prehliadať.
Koľko plastov vlastne ľudia vyprodukujú za rok na celom svete?
Vlani to bolo okolo 320 miliónov ton, a to nie sú započítané syntetické vlákna. Inak povedané, máme predstavu, ale je značne nedostatočná, ak nie skresľujúca.
Povedali ste však, že neexistuje dosť dôkazov, aby sme mali byť vydesení...
To je pravda, ale nemali by sme byť predbežne opatrní na látku, ktorou sme obklopení a ktorej do seba dostávame stále viac? Pri premýšľaní o tejto veci neuškodí rozhliadnuť sa po svetoch iných ako ľudských organizmov.
Prečo?
Pretože negatívny vplyv rastúceho množstva plastov na tieto nižšie organizmy, ak im chcete tak hovoriť, je vidieť už v súčasnosti. Napríklad žaby alebo ryby z vody nemôžu uniknúť, a preto sa u nich zmeny prejavujú rýchlejšie ako u ľudí a sú drastické. Ak sa pozrieme do histórie, často zisťujeme, že zmeny sa najprv odohrávajú u drobných organizmov. Čo sa deje im, sa nakoniec stane nám. Sú v podstate otvoreným oknom do ľudskej budúcnosti. Súčasný výhľad je varovný, a preto by sme mali znovu premyslieť náš vzťah k tejto látke a nájsť cesty, ako utlmiť jeho používanie skôr, ako budeme v oveľa horšej situácii. Nechcem s vami hovoriť o desať či dvadsať rokov a povedať: Vidíte, ja vám to hovorila... Nechcem, aby sa ľudia desili toho, čo jedia a pijú, nechcem, aby sa báli vychádzať z domu od svojich čističiek vzduchu, nechcem, aby niekde pošli ako myši schúlené strachom z okolitého prostredia. To nie je cieľom ani môjho konania, ani môjho výskumu. Chcem niečo iné - aby sme začali konať a zmenili svoj prístup.
Dokážete si predstaviť modernú ľudskú civilizáciu bez plastov?
Teraz by som asi mala odpovedať: Samozrejme! Ľudstvo predsa bez plastov dlhé roky žilo, alebo nie? Ale to je nezmysel. Netreba sa strániť všetkého plastického, veď existuje rad oblastí, kde má plast význam. Môžeme ale žiť bez "stupídnych" plastov - napríklad bez plastových vreciek, fliaš či slamiek. Bez týchto "stupídnych" jednorazových plastov žiť nielen môžeme, ale dokonca by sme mali, čo najviac to je možné.
Poviem vám obyčajný príbeh zo svojho života. Moja dcéra cez leto pracovala v predajni obuvi a potom mi povedala: Mami, bola by si zdesená. Topánky sú do obchodu privezené vo veľkých škatuliach, ktoré sú zabalené v plaste, a keď ich otvoríš, nájdeš v nich menšie krabice s pármi topánok a aj tie sú obalené plastom. My sme ich z tých krabíc vybaľovali a dávali na regály. Potom prišiel zákazník, niektorý pár si kúpil a my sme ho zabalili do krabice, tú zase obalili plastom a vložili ju do igelitovej tašky a s tým zákazníka pustili. Nie je to príliš plastu? Nemohli by sme napríklad predávať topánky bez takéhoto množstva odpadu? Chápem, že existuje veľa výrobcov plastických hmôt, ktorí sa tešia na svoje peniaze, ale možno - aj v záujme zachovania zdravej spoločnosti - môžeme spotrebu plastov znížiť a stále ako moderná civilizácia celkom dobre prežiť.
Chcete vybudiť ľudí ku konaniu, nie v nich vyvolávať strach. Čo presne znamená, keď hovoríte: Konajte?
V každom prípade je podstatné tlačiť na vládu, prinútiť ju, aby túto tému akceptovala ako problém, ktorý treba riešiť, a to aj legislatívne - napríklad reguláciou, čo nie je žiadne sprosté slovo.
Ako pôsobíte na svoju politickú reprezentáciu po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta?
Ospravedlňujem sa, ale ja som Trumpa nevolila. (smiech) Je to veľká hanba. Nie som ale presvedčená, že sa nemôže opakovať. Ale to asi nie je odpoveď na vašu otázku... Ak mám hovoriť ako ekológ, potom všetko, čo v tejto oblasti urobil Barack Obama aspoň trochu dobre, hoci si o ňom môžem myslieť čokoľvek, Donald Trump prevrátil, zrušil alebo odložil ad acta, napríklad postoj k parížskej klimatickej dohode. Ak mám hovoriť ako žena, som v koncoch, po pravde povedané nemám slov. Veď je mizogyn, ponechám ak stranou, že je rasista a antienvironmentalista. Radšej sa vráťme k plastom a chémii. (smiech)
Vrátim sa teda radšej k skupine The Plastic People of the Universe. Čo znamená premýšľať o sebe ako o plastických ľuďoch?
Každý z nás je predovšetkým, a tým by som upravila svoje pôvodné tvrdenie, domovom biliónov mikroorganizmov, ktoré žijú v našom zažívacom trakte a pomáhajú nám stráviť to, čo jeme. Bez nich by sme neboli ničím, neexistovali by sme. Doteraz teda sme v podstate útulným domovom pre nespočetné množstvo mikroorganizmov. Ale vážne, sme obklopení chémiou. Prostredie, v ktorom žijeme, je obzvlášť výdatné na syntetické chemikálie a mali by sme zvážiť ich zdravotné dopady, pričom o niektorých z nich nie je pochýb. U žien ide napríklad o skorší nástup puberty, čo v neskoršom živote vedie k častejšiemu výskytu rakoviny vaječníkov a prsníka. U mužov je evidentný drastický prepad v kvalite spermií, zjednodušene povedané klesá množstvo a hustota spermií, a všeobecne možno konštatovať, že syntetické chemikálie prispievajú k feminizácii mužov.
Čo znamená, že sa muži feminizujú?
Neviem, do ako veľkých podrobností mám zaobchádzať, ale napríklad sa mužom zmenšujú penisy alebo sa zmenšuje plocha medzi ich análnym otvorom a mieškom - to všetko sa može spoluvysvetliť výskytom syntetických chemikálií.
Čo je ešte dôsledkom, hoci napríklad v kombinácii s ďalšími faktormi, presýtenia prostredia syntetickými chemikáliami?
Trebárs vyšší výskyt poruchy pozornosti s hyperaktivitou ADHD a autizmu alebo nárast problémov s obezitou. Nemali by sme sa preto zamyslieť, čo robiť, ak o tejto väzbe syntetických chemikálií so zdravotnými rizikami vieme? Alebo chceme žiť v spoločnostiach, ktoré sa budú podobať dystopiám, ako je tá v knihe Margaret Atwoodová Príbeh služobníčky? Ja to nechcem, a preto žiadam naše konanie. A nechcem to len kvôli sebe, ale aj kvôli transgeneračnému prenosu, pretože nejde len o to, že sa muži feminizujú či ženy pravdepodobnejšie dostanú rakovinu prsníka alebo niečo podobne zhubné, ale aj o to, že tehotné či dojčiace ženy všetko odovzdávajú svojim doteraz nenarodeným alebo sotva narodeným deťom.
Budú s nami plasty stále?
Budú, len dúfam, že v menšom množstve a že sa ľudia budú vracať k prírodnejším materiálom. Napríklad by som rada na regáloch v obchodných centrách videla potraviny častejšie balené v skle. To je síce krehké, ale z hľadiska recyklácie nedoceniteľné. Pri výrobe oblečenia potom možno syntetické vlákna používať spôsobom oveľa priateľskejším k prírode a dokážem si predstaviť aj oblečenie z prírodných vlákien, napríklad z konope, ktoré je veľmi odolné. A mohla by som pokračovať. Nechcela by som však byť k plastom len negatívna - bolo by to nespravodlivé. Plasty totiž sú skvelým, veľmi užitočným materiálom, len by sme ich mali používať s väčším rozmyslom než v súčasnosti.