„Krabička cigaret/A do kafe rum/Dvě vodky a fernet/A teď doktore čum/Chrapot v hrudním koši/No to je zážitek/My jsme kámoši/řidičů sanitek,“ znie úvod slávnej skladby Pochod marodů od Jarka Nohavicu.
Okrem cirhózy, trombózy, tuberkulózy či dávivého kašľa však ostravský rodák spieva aj o veselom živote a o tom, že hoci sú „slabí na těle“, sú zároveň „silní na duchu“. Posledný verš však opäť zmrazí: „Žili vesele/Než měli poruchu.“
A nezostáva než (s povzdychom) súhlasiť. Až na promile výnimiek typu Winston Churchill telo väčšine z nás za naše bujarosti (s fajčením na čele) vystavuje účet.
O to nepochopiteľnejšie je, ak preň – a teda aj pre našu dýchaciu sústavu, keďže o nej je tentoraz reč – neurobíme aspoň to, čo nás nestojí takmer žiadnu námahu.
Napríklad sa nedáme zaočkovať – nielen proti covidu, ale napríklad aj pneumokokom či chrípke, ktoré výrazne zvyšujú riziko respiračných problémov.
Čo by za takúto prevenciu dali ľudia s nevyliečiteľnými ochoreniami pľúc. Vrátane hrdinky knihy Tridsaťtri od úspešnej nórskej spisovateľky Kjersti A. Skomsvold, ktorej jedinou nádejou zostáva transplantácia.
„Moje pľúcne lalôčiky sa skrúcajú a hnijú, sú ako harmonika, ktorá pridlho ležala v studenej vlhkej pivnici, čoskoro mi ostane len pocit dusenia, vyrážajúci do prázdna v pokuse stať sa zvukom, čímsi zmysluplnejším než nnngghhgngh.“
Hrôza dýchavičnosti
Niežeby to bolo také podstatné, ale keby sa hodnotila krása našich vnútorných orgánov, pľúca by bez korunky neodišli.
Evokujú okrem iného anjelské krídla a smutnou skutočnosťou je, že až keď prestávajú fungovať, dokáže človek naplno oceniť ľahkosť, hĺbku a v istom...
Pridajte sa k tým, ktorí vedia viac.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.