Kedysi bola výsadou filozofie a náboženstva, dnes sa k nej vyjadruje už aj neurobiológia či psychológia. Čo nové sme sa vďaka nim o svojej podstate dozvedeli? A sme konečne bližšie k rozlúšteniu hádanky, či je duša smrteľná alebo nesmrteľná?
„Suchá duša – najmúdrejšia a najlepšia.“ Aj k takejto pravde dospel neznámy grécky mudrc zo začiatku nášho letopočtu. Absurdne znejúci výrok naberá na význame až vtedy, keď si prečítame druhé s ním súvisiace tvrdenie, ktoré – rovnako ako mnoho ďalších múdrostí od gréckych mysliteľov – zapísal okolo piateho storočia istý Joannes Stobaeus: „Keď sa muž opije, dá sa viesť nedospelým chlapcom, tacká sa a nepozoruje, kam ide; má totiž vlhkú dušu.“
Ak sa v tejto chvíli usmievate, že akí len boli tí naši predkovia roztomilo prostoduchí, vedzte, že mnohí súčasní filozofi, no ani vedci by túto vašu blahosklonnosť nezdieľali. Dnes už vplyv alkoholu na človeka opisujeme síce odlišným pojmovým arzenálom, ale podstate toho základu (v) nás, ktorý sa pod vplyvom alkoholu síce mení, no zároveň zostáva tým istým – inak by sa predsa naša osobnosť rozpadla – nerozumieme v skutočnosti až o toľko viac ako neznámy mudrc.
Tajomstvo menom vedomie
Akú má podstatu – materiálnu či duchovnú? Je smrteľná alebo nesmrteľná? A ako vzniká? V súvislosti s dušou si už po tisícročia kladieme v podstate tie isté otázky. Keď sa do tejto debaty v priebehu dejín pozvoľna primiešali aj vedci, svoju pozornosť čoraz viac obracali na mozog. Z hľadiska exaktných skúmaní sa totiž podstata našej osobnosti skrýva jednoznačne tam. V sídle a zdroji vedomia, ktoré pokojne môžeme označiť aj slovom duša.
No hoci mozog vedci medzičasom preskúmali skrz-naskrz (a okrem mnohého iného zistili napríklad i to, že keby jeho bunky a vlákna uložili vedľa seba do reťazca, siahali by na Mesiac), to najpodstatnejšie sa im nepodarilo zistiť dodnes. A to – ako naše vedomie vlastne vzniká. „Nevieme, ako ho neuróny v skutočnosti vytvárajú,“ priznáva pre LN magazín český psychiater a neurovedec Jiří Horáček. „A zatiaľ to nevyzerá, že by sme na to mali vôbec nejaký nástroj, ktorým by sme to mohli skúmať,“ dodáva neveselo.
Že by to svedčilo o tom, že veda sa dostala na rozhranie materiálnej a duchovnej sféry, a tak potvrdila, že svet, ako ani človek, nemajú čisto materiálnu podstatu? Nuž, možné to je. Ale nateraz to zostáva len hypotézou.
Ako vidia dušu deti
S otázkami, či je duša materiálna alebo duchovná, prípadne smrteľná či nesmrteľná, sa veda pokúša vyrovnať aj z inej strany. Napríklad cez prizmu evolučnej psychológie, ktorá okrem iného skúma, či je koncept nesmrteľnej duše v človeku prítomný prirodzene, alebo ide o kultúrny konštrukt. Dobrým materiálom na takéto pokusy sú deti, na ktorých sa nánosy kultúrnych presvedčení zatiaľ nestihli príliš zachytiť. Výsledky podobných skúmaní sumarizuje v jednej zo svojich prednášok Slovenka Michaela Košová, doktorandka filozofie na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. A predkladá viacero zaujímavých zistení.
Po prvé. Už deti v predškolskom veku chápu, že myšlienky v hlave nie sú hmotné, že sa s nimi nedá manipulovať podobne ako s ostatnými vecami. Že sú súkromné a ostatní ľudia ich nevidia. Znamená to, že u detí úplne prirodzene existuje dualizmus, teda predstava, že vo svete existujú dva druhy entít: to, čo sa deje v našich hlavách, a to, čo sa deje vo fyzickom svete.
Po druhé. Deti odlišujú myseľ a dušu. Keď sa jeden z vedcov, psychológ Paul Bloom, vlastného syna spýtal, na čo máme mozog, odpovedal mu, že nám pomáha počítať, poznávať... Keď mu však položil otázku, či mu pomáha ľúbiť brata, odpovedal, že nie, že to robí „on“, nie jeho mozog. „Mozog automaticky považoval len za nástroj, ktorý duši k niečomu pomáha. Vnímal, že je ešte niečo, čo mozog, teda t...
Zostáva vám 85% na dočítanie.