Tajomstvo nenávisti. Prečo niektorých ľudí nevieme vystáť?

Naozaj nás vytáčajú najmä tí, ktorí sa na nás najviac podobajú? A môžeme s tým vôbec niečo urobiť?

Keby ľudia vedeli, že tým hovoria najmä o sebe, zrejme by sa už naveky zdržali poznámok, aká je Beáta z vedľajšej kancelárie nesmierne lenivá a pomalá, či ako sa Ivan z jogy trápne snaží hrať na duchovného. A možno by dokonca aj prestali svojim mužom nadávať do bordelárov a manželkám do hysteriek.

Ak sa vám pri týchto vetách v mysli vynára tak trošku zaprášené slovíčko „projekcia“, nemýlite sa. Veľmi sa však pletiete, ak si myslíte, že vás sa tento psychológiou už dávno popísaný obranný mechanizmus netýka. Týka. A čím viac iritujúcich jedincov vo svojom okolí narátate, tým väčší problém máte. Či inými slovami: o to viac vám uniká potenciál vlastnej osobnosti a vlastného života. Znie vám to príliš ezotericky? Vedzte teda, že o dôkazy o fungovaní pravidla projekcie nie je núdza a našliapnuté má na ne už dokonca aj neuroveda či kvantová fyzika.

Zrodení na vytáčanie
Samozrejme, na úvod si treba povedať jedno. Jedinci, ktorí majú nadpriemerné „nadanie“ vytáčať druhých, skutočne existujú. Nechceme v žiadnom prípade obhajovať akúsi extrémnu teóriu, že to, ako iných vidíme, vypovedá výlučne o nás a nijako sa netýka ich objektívnych vlastností. Prakticky všetky lifestylové či populárno-psychologické portály vás už po chvíli googlenia poučia, že takmer každému človeku lezú na nervy napríklad notorickí sťažovatelia, mudrlanti, moralizátori, chválenkári či tí, ktorí druhých prerušujú zásadne v polovici vety....