Meno James Mellaart dnes niečo povie zrejme len pár čitateľom, ale počas jeho "pätnástich minút slávy" v 60. rokoch išlo snáď o jedného z najznámejších archeológov sveta. V tej dobe by ho možno v známosti bolo možné porovnať s podstatne starším Heinrichom Schliemannom, teda objaviteľom Tróje, píše Technet.
Mellartov najznámejší objav nemá tak krvavú a mocným históriu ako Trója, ale z vedeckého hľadiska je cennejšie. Archeológ s britským občianstvom objavil (či presnejšie spoluobjavil) v južnom Turecku najstaršie známe mesto s niekoľkými tisíckami obyvateľov, dnes známe ako Çatal Hüyük. Bolo o celé tisícročia staršie ako veľké mestá Mezopotámie, a zásadne zmenilo náš pohľad na vznik poľnohospodárskej civilizácie na Strednom východe (a teda aj v Európe).
So Schliemannom má však Mellaart spoločného viac: ich objavy nie sú tým, čím sa zdajú. Nemecký nadšenec sa minimálne o pár vrstiev pomýlil, takže homérovskú Tróju objavil len nevedomky. Mellaart síce veľmi dobre vedel, čo robí, ale to je vo výsledku snáď ešte horšie: ako sa teraz presvedčivo ukázalo, časť svojich výsledkov si jednoducho vymyslel. A svojich kolegov aj verejnosť dokázal poblázniť aj po smrti.
Poklady zlaté i hlinené. A vymyslené
Mellaart zomrel v roku 2012, ale jeho posledný veľký archeologický "úspech" sa dočkal publikácie až v decembri minulého roka. V časopise TALANT - Proceedings of the Dutch Archaeological and Historical Society vyšiel preklad jeho "objavených" hieroglyfických nápisov starých približne 3 200 rokov.
Popisujú politické udalosti v dvoch kráľovstvách v Malej Ázii (tj. v podstate dnešného Turecka) približne v roku 1190 p.n.l. Prináša teda na pohľad pomerne politickú geografiu turbulentného a dodnes nejasného obdobia vpádu takzvaných "morských národov" do východného Stredomoria, ktorý znamenal koniec doby homérskych hrdinov, teda doby bronzovej. (Text prekladu si môžete stiahnuť z tejto stránky po registrácii)
Text bol v luvijštine, teda pomerne bežnom jazyku tej doby a miesta, a Mellaart ho odbornej verejnosti krátko predstavil v jednej prednáške v roku 1992. Vyhlásil pritom, že luvijsky síce nevie, ale o zabezpečenie prekladu sa pokúsi. V roku 1995 potom text opísal v liste švajčiarskemu geoarcheológovi Eberhardovi Zanggerovi, ktorý je predsedom Nadácie pre luvijské štúdie v Zürichu, a v danej veci teda kovaný odborník.
Podvrhnuté kresby vymyslených hieroglyfických tabuliek približne z roku 1190 pr. n. l. Vytvorené Jamesom Mellartom popisujú politické úspechy panovníka Kupantakurantasa, ktorý mal vládnuť významnému kráľovstvu v Malej Ázii v dobe po kolapse chetitskej ríše.
Texty však zostali u Mellaarta až do jeho smrti, a žiadna publikácia nevyšla. V jeho sa pozostalosti sa potom našiel list, v ktorom práve Zangerra požiadal o dokončenie prekladu hieroglyfov a ich zverejnenie. Švajčiar spojil sily s ďalším kolegom, Fredom Woudhuizenem, a spoločne prácu doviedli ku spomínanej decembrovej publikácii - ktorá sa však nedočkala takej pozitívnej reakcie, ako by si autori pravdepodobne priali.
Text o Trojskom princovi Muksusovi zaujal niektorých novinárov (vyšiel o ňom pomerne veľký text v známom popularizačnom časopise New Scientist), ale rad odborníkov bolo skeptických. Mali k nedôvere svoje dôvody. Mellaart sa totiž nepreslávil len vďaka objavom, ale aj škandálom, predovšetkým afére "pokladu z Doraku".
To mal byť Mellaartov ďalší neuveriteľný úspech, o ktorom sa verejnosť dozvedela z jedného vydania The Illustrated London News v roku 1959. Na jeho stránkach mohli čitatelia obdivovať nákresmi bohatý poklad z kráľovstva doby bronzovej, ktoré malo susediť s Trójou. Jeho súčasťou mali byť zlatý plát z trónu egyptského faraóna, strieborný ceremoniálny meč (mimochodom, s najstarším známym vyobrazením námorných lodí), zlaté šperky a sošky a ďalšie neuveriteľné cenné kusy.
Ešte úžasnejší bol príbeh údajného objavu. Mellaart si v tureckom vlaku všimol ženu so starožitne vyzerajúcim zlatým náramkom, zapriadol s ňou konverzáciu, ktorá ho doviedla až k nej domov. Tam si potom mohol prezrieť aj ďalšie kúsky z pokladu, ktorý bol podľa majiteľky, istej Anny Papastrati, údajne vykopaný členmi jej rodiny počas grécko-tureckej vojny na prelome 20. rokov 20. storočia v blízkosti dediny Dorak.
Publikácia nebola sprevádzaná žiadnymi fotografiami, pretože tie Mellaart nemal - majiteľka mu fotenie zakázala. Brit nemal v ruke tiež ani jediný artefakt, a tak sa britskému archeológovi ako v rozprávke "poklad" čoskoro pod rukami zmenil v lajno. Kolegovia hlasno pochybovali, novinári dorážali a Turci, ktorým sa údajný poklad, ani jeho majiteľku nepodarilo vypátrať, ho podozrievali buď z podielu na pašovaní starožitností v odhadovanej cene takmer štvrť miliardy vtedajších dolárov (alebo minimálne z toho, že o existencii pokladu úradom nepovedal včas a tie nemohli zabrániť prípadnému vývozu).
Jasné dôkazy, že historka s pokladom z Doraku bola celá vymyslená, sa nenašli, ale Mellaartova vierohodnosť dostala veľkú ranu. Ďalšia nasledovala v roku 1962, kedy zverejnil ešte ďalšie kresby údajných nástenných malieb z Çatal Hüyük, z ktorých niektoré neboli nikomu z jeho kolegov povedomé (v záznamoch bolo uvedené, že dané steny boli holé).
Škandály a ďalšie okolnosti (krádeže na vykopávkach, spory o jeho teórii matriarchálnej spoločnosti) nakoniec Mellaarta pripravili aj o možnosť pracovať na jeho serióznom objave, teda na vykopávkach Çatal Hüyük. Archeológovia dostali povolenie len do roku 1965, potom sa práce na tejto extrémne cennej lokality na 30 rokov zastavili. (Mellaart sa po obnovení prác v roku 1993 na miesto vrátil, ale iba ako príležitostný poradca a na výskume sa nepodieľal, povedal vedúci projektu znovuotvorenie vykopávok Ian Hodder pre HuffingtonPost. Hodder bol mimochodom Mellaartovým žiakom.)
Prípravná "skica" na bridlici pre falošnú nástennú maľbu, údajne "objavenú" Jamesom Mellaartom v Çatal Hüyük. Tabuľka sa našla vo februári 2018 v Mellaartovej pozostalosti.
Nepríjemná cesta do minulosti
Mellaart teda rozhodne nemal dobrú povesť. Ale tiež za sebou mal tiež naozaj dobré výsledky, a to možno vysvetľuje, že sa Zangerr nechal nakoniec k práci na textoch presvedčiť. Hlasná kritika kolegov po ich zverejnení mu však zrejme nedala spať, a pustil sa do pátrania starostlivejšie. Vo februári tohto roku sa spolu so synom Jamesa Mellaarta pustil do prehliadania pozostalosti britského archeológa, aby podozrenie vyvrátil či potvrdil. Z inak strohej tlačovej správy, ktorú nadácia pripravila, sa zdá, že výsledok ho zaskočil.
Ako sa ukázalo, Mellaart sa luvijštine venoval už od univerzity a nikdy svoj záujem o tento jazyk nestratil - evidentne aspoň v tejto veci klamal. Zangerr medzi dokumentmi našiel objemnú zložku s prípravnými skicami k pokladu z Doraku, a koncepty falošných kresieb z Çatal Hüyük (na papieri i bridlici). Mellaart evidentne falzifikáty vyrábal úplne bežne a luvijské tabuľky je múdre medzi ne tiež zaradiť - ich pôvod už tak je pochybný, pretože Mellaart sa odvolával výlučne na svedectvo mŕtvych archeológov, ktoré nikto iný nepotvrdil.
Koľko presne podvrhov Mellaart vyrobil, sa Zangerr zatiaľ neodvážil odhadovať. Brit umne kombinoval fakty aj výmysly, kým z nich nevznikla neprehľadná zmes, v ktorej sa možno len ťažko vyznať. Dobrou správou aspoň je, že Mellaart zrejme "nevyrábal" nič než kresby a nápisy. Kľúčové práce na Çatal Hüyük prebiehali bez jeho účasti v 90. rokoch, a na pôvodných výskumoch sa samozrejme podieľalo aj mnoho ďalších ľudí - nie je je teda nutné hneď všetky považovať za podvrhy. Inak by išlo o pohromu: v túto chvíľu usvedčený "prášil" je zároveň autorom naozaj epochálneho objavu, ktorý leží pri základe našich dnešných predstáv o vzniku modernej civilizácie.
Ako to všetko začalo
Çatal Hüyük (či Çatalhöyük, alebo Çatal Höyük s výslovnosťou „Čatal Höjuk“) je na pohľad nenápadný kopček na juhu Turecka, avšak pod nánosmi sa tu skrýva podivuhodne dobre zachované mesto z doby, kedy ľudia ešte len prechádzali k poľnohospodárstvu. Vzniklo pred viac ako deviatimi tisícmi rokmi na umelom návrší, ktoré vyčnieva len pár desiatok metrov nad vo svojej dobe veľmi úrodnou záplavovou nížinou. Bolo obývané necelé dve tisíc rokov (zhruba v rokoch 7500 až 5700 pred naším letopočtom).
V jeho múroch a artefaktoch našli archeológovia vpísaný príbeh mnohých generácií poľnohospodárov, ktorí sa na tomto mieste postupne zlepšovali vo využívaní zvierat a rastlín - napríklad počas tejto doby domestikovali hovädzí dobytok. (Samozrejme to nie je príbeh budovania svetlých zajtrajškov, poľnohospodári žili zrejme podstatne "upracovanejšie" a náročnejšie životy než ich predchodcovia, ale tak to s prechodom k poľnohospodárstvu bolo prakticky na celom svete.)
V časoch najväčšieho rozkvetu Çatal Hüyük doslova pripomínalo úľ; nemalo žiadne ulice či chodníky, domy boli nalepené na seba a vstup do nich bol možný zvyčajne len otvorom v streche. Nešlo ale o žiadnu "špinavú dieru"; archeológovia zistili, že vnútro domov bol zrejme udržované veľmi starostlivo vyčistené a nenašiel sa v nich prakticky žiadny odpad (namiesto toho spaľovali, a potom zasypávali). Steny sú pokryté toľkých vrstvami maľby, že sa podľa archeológov domy maľovali každý mesiac, aby sa udržali čisto biele.
Napodiv sa v tomto na svoju dobu naozaj veľkom sídle nenašli žiadne stopy existencie nejakej "vládnucej triedy", či už svetské alebo náboženské. Ženy i muži sa zdajú byť rovnako živení, pochovávaní s rovnakým dekórom (mimochodom, pod podlahou domov), a vôbec sa zdá, že išlo o veľmi rovnostárske miesto. Dlhoročný vedúci vykopávok na mieste Ian Hodder tamojšiu spoločnosť označil ako pravdepodobne "agresívne rovnostársku" (viď napríklad jeho prednáška v spoločnosti Google). Deti nevyrastali so svojimi biologickými rodičmi, ale v iných domoch, a tak zrejme vznikla hustá a komplikovaná sieť sociálnych vzťahov, ktorá umožnila vládu bez vládcov.
Mesto sa obišlo zrejme nielen bez kráľov či kňazov, ale aj hradieb. A zaniklo zrejme bez krviprelievania či katastrofy - časť obyvateľov sa presťahovala na inú priľahlú výšinu, ďalší možno odišli z oblasti úplne. Bohužiaľ sa zatiaľ v Çatal Hüyük nepodarilo nájsť dostatočne kompletnú DNA jeho obyvateľov, takže nevieme, kde sú dnes ich najbližší potomkovia.
Çatal Hüyük je teda skutočný archeologický poklad. A keby Mellaart mal na svojom konte len to, bol by po zásluhe označovaný za jednu z veľkých postáv archeológie 20. storočia. To mu nanešťastie však zrejme nestačilo.