Ako prežiť dobu plastovú. Ktoré nebezpečné látky ukrýva riad alebo hračky?

Plasty prešli cestu od ideálneho materiálu používaného doslova na všetko až po zatracovaného nepriateľa zdravia. Čo teda skrývajú a kedy môžu byť reálne nebezpečné?

Hoci historici sa prú, kedy možno prvýkrát hovoriť o používaní plastov (podľa niektorých sú informácie o tých „prírodných“ v podobe lepidiel či náterov už v Starom zákone), ich moderný vek môžeme odštartovať rokom 1862, keď Angličan Alexander Parkes na výstave v Londýne predviedol svoj „parkesin“ – tvrdú, elastickú a vodovzdornú látku, ktorú si nechal patentovať ešte šesť rokov predtým. Hoci zaň na výstave dostal bronzovú medailu, nevedel ho ďalej komerčne využiť a skrachoval.

O poznanie lepšie si počínali bratia John a Isaiah Hyattovci, ktorý „receptúru“ ešte vylepšili a ich celuloid, ktorým chceli nahradiť drahú slonovinu dovtedy používanú na výrobu biliardových gúľ, dobyl svet. Od roku 1870 si tak plasty začali raziť cestu do príbytkov nás všetkých. S novými materiálmi narastali aj možnosti použitia a dnes nás doslova obklopujú. Aj pre vlastnosti, ktoré v niektorých ohľadoch predstihnú iné materiály – sú vodotesné, ľahké, trvácne, dajú sa jednoducho tvarovať do všemožných podôb a farbiť odtieňmi od výmyslu sveta.

Ako mnohé skvelé vynálezy modernej doby však majú aj svoje tienisté stránky – v dôsledku odolnosti a masového rozšírenia zaťažujú životné prostredie, pretože príroda sa s nimi nevie sama bez následkov vysporiadať. Okrem toho, ukazuje sa, že nám ich dennodenné používanie môže poškodiť zdravie. Ako teda bez ujmy prežiť dobu plastovú?

Chemikálie „na vandrovke“
Ešte kým sa ponoríme do spleti možných rizík, ktoré v plastovom mori, čo nás obklopuje, číha, povedzme si niekoľko základných faktov. Plasty sú vyrobené z monomérov a iných východiskových látok, ktoré sú chemicky zlúčené do makromolekulovej štruktúry – polyméru. Doň sa pridávajú prísady na dosiahnutie požadovaných technologických vlastností. Čiže podľa toho, na čo chceme daný plast použiť – či chceme mať ohybnú tenkú fóliu, do ktorej si zabalíme desiatu, alebo odolnú tvrdú podlahu, ktorá odoláva poškriabaniu alebo UV žiareniu.

„Polymér ako taký je inertná štruktúra s vysokou molekulovou hmotnosťou,“ vysvetľuje Milada Syčová, vedúca oddelenia Národného referenčného centra a laboratória pre materiály prichádzajúce do kontaktu s potravinami Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Poprad. „Keďže ľudské telo nedokáže za normálnych okolností absorbovať látky s molekulovou hmotnosťou vyššou ako 1 000 daltonov (dalton je takzvaná unifikovaná atómová hmotnostná jednotka, pozn. redakcie), potenciálne zdravotné riziko súvisiace so samotnými polymérmi je minimálne.“

Povedané zjednodušene, plastový monomér ako taký s naším organizmom nič nerobí. Problém nastáva, keď zostanú pri výrobe nezreagované alebo nedostatočne zreagované monoméry alebo iné východiskové látky. Respektíve, problematické môžu byť prísady s nízkou molekulovou hmotnosťou. Tie sa totiž môžu takpovediac vydať „na skusy“ a z plastového obalu alebo trebárs hračky premigrujú do potravín alebo priamo do nášho tela bez toho, aby sme si to uvedomili. To môžu v „lepšom“ prípade podráždiť alebo spôsobiť dočasné ťa...