Vedci tvrdia, že ideálom prvých husliarských majstrov nepochybne bolo napodobniť ľudský hlas.
Muzikológovia sa dlho domnievali, že vynálezcovia huslí chceli na prvom mieste čo najvernejšie imitovať ľudský hlas. Nová štúdia to potvrdzuje na základe zvukovej porovnávacej analýzy huslí z 16. až 18 storočia, vrátane slávnych nástrojov z dielne cremonskej rodiny Stradivariových.
Vedci nechali profesionálneho huslistu zahrať na 15 rôznych huslí, vrátane modelu z roku 1570 od Andrey Armatiho, ktorý je považovaný za otca huslí. Rozborom prešlo tiež šestoro huslí od Antonia Stradivariho (1644-1737) a sedem ďalších starých nástrojov z talianskych miest Cremona a Brescia, ktoré sú kolískou moderných huslí.
Tóny vyluďované jednotlivými husľami porovnali vedci s hlasmi ôsmich spievajúcich žien a ôsmich mužov. Výsledkom bolo, že Stradivariho husle sa vyznačovali akustickými vlastnosťami blízkymi ľudskému tenoru alebo altu. Najstaršie husle sa potom viac blížili basu alebo barytónu.
"Tieto vlastnosti by mohli vysvetliť charakteristický jas Stradivariho huslí," vysvetlili vedci. "Ideálnym zvukom pre husle v ére baroka bolo napodobenie ľudského hlasu", doložili vedci. Zamerali sa pritom na takzvané formanty, teda rezonančné frekvenčné pásma charakteristické pre tóny vznikajúce v dutinách hudobných nástrojov alebo v hlasovom ústrojenstve.
"Ukázali sme, že husle z Cremony boli schopné produkovať formanty rovnakých rysov ako u spevákov," napísali experti. To tiež vysvetľuje, že husliam, ktoré skonštruoval Antonio Stradivari v neskorom období svojho života, medzi rokmi 1700 a 1720, sa dodnes žiadne ďalšie nevyrovnajú.