Žuvanie, jedenie popcornu v kine, škrabanie nechtov po látke: tieto zvuky sú pre väčšinu z nás takmer nepostrehnuteľné, pre dvadsaťosemročnú Soniu je ale ich počúvanie utrpením.
"Keď počujem matku, ako popoťahuje do telefónu, rozzúri ma to natoľko, že musím položiť slúchadlo," priznáva mladá žena, ktorú cituje francúzsky týždenník L'Express. Rovnakou anafylaktickou reakciou trpí aj tridsaťdvaročná Laura. Keď jej priateľka je, musí odísť z miestnosti - až tak je pre ňu zvuk prehĺtania neznesiteľný.
Mohli by sme si myslieť, že obe mladé ženy sú rozmarné. Ostatne stáva sa, že ich blízki obviňujú z príliš nízkej tolerancie, a nepochopenie ich stavu vedie až k hádkam. Ženy však trpia reálnou poruchou: mizofóniou. Čiže nenávisťou voči zvuku.
Rokmi sa prehlbuje
Poruchu objavili v roku 2000 Pawel a Margaret Jastreboffovi z Emoryho univerzity v Atlante. Nejde o sluchový problém, porucha spočíva v tom, že sa v mozgovej kôre rozpútajú negatívne pocity, ako je hnev, nenávisť, úzkosť alebo znechutenie voči špecifickým zvukom.
Podľa oboch vedcov môže byť mizofónia dedičná a rokmi sa prehlbovať. "Otec, brat a sestra sú trochu ako ja, ale nie toľko. Pozorujem, že tento jav, ktorý sa objavil v dospievaní, nadobúda s vekom stále širšie rozmery," hovorí Laura.
Traja švajčiarski psychiatri v jednom lekárskom časopise zdôrazňujú, že sa vedecká obec v názore na mizofóniu nezhoduje. "Niektorí vedci hlásajú, že mizofóniu možno považovať za komplex symptómov, ktoré patria k charakteristikám generalizovanej úzkosti alebo schizotypickej poruchy osobnosti. Pripúšťajú však, že je potrebné vykonať štúdie," napísali švajčiarski vedci.
V roku 2016 francúzska novinárka Alexandra Vardiová vo svojom príspevku vysvetľovala, ako nenávidí zvuky vydávané ostatnými, najmä ak sú vydávané ich ústami. A to tak, že by mala chuť udrieť toho, kto dýcha, žuje či funí príliš hlasno. Francúzsky herec Bruno Salomone písal tiež o mizofónii v rovnomennom románe.
Mizofónia môže vyvolať až fyzickú agresiu
Táto tematika však zaujíma ľudí aj mimo spoločenstva mizofónnych. Je tomu tak preto, že nás stále viac prenasledujú všadeprítomné zvuky. Podľa vyšetrovania agentúry TNS Sofres o hluku 49 percent Francúzov myslí, že sa situácia s hlukom v meste za posledných desať rokov zhoršila. Preplnené verejné priestory, preťažená verejná doprava, bezohľadní susedia: v meste niektorí znášajú život stále horšie.
Štúdia realizovaná v roku 2009 v Holandsku na 50 pacientoch ukázala škálu reakcií mizofónnych ľudí, ktoré môžu začínať roztrpčenosť a končiť slovnou či dokonca fyzickou agresiou.
"Keď som s blízkymi, odchádzam od stola. Keď susedia vo vlaku jedia chipsy, zápchám si uši alebo si nasadím slúchadlá," uvádza Laura. Začala chodiť k hypnoterapeutovi. "Bol prekvapený moju žiadosťou, ale vysvetlil mi, že bude postupovať ako u toho, kto chce prestať fajčiť. Je potrebné preprogramovať mechanizmy obsiahnuté hlboko v podvedomí," hovorí.
Sonia sníva o tom, že v lete pôjde na tichý ostrov, kde nikto nebude v jej blízkosti jesť, telefonovať ani hrať na gitaru.
Ticho je dnes považované za luxus. Podľa amerického vedca Gordona Hemptona na svete existuje len asi 50 miest, kde nie je vôbec žiadny hluk. Vo Francúzsku nie je žiadne. Mizofónni ľudia si budú musieť ešte počkať, než nájdu svoj prístav pokoja.