V roku 2013 Juliane Kaminski z britskej University of Portsmouth nakrúcala v rámci svojho výskumu správania zvierat, ako sa psy z psieho útulku správajú v kontakte s cudzími ľuďmi. Obzvlášť ju podľa Technet.cz zaujímalo, aké správanie zvyšuje šance na adopciu.
Zďaleka najväčší vplyv mal podľa rozboru videí pohyb očí, presnejšie obočie. Psy, ktorí častejšie robili psie oči, si rýchlejšie našli nového majiteľa. Vyspelá očná mimika teda pre psov predstavuje evolučnú výhodu, pretože zvyšuje pravdepodobnosť, že sa o ne ľudia postarajú. Potvrdzuje to aj ďalší výsledok Kaminskej, že psy častejšie hýbu obočím, keď sa na ne ľudia pozerajú.
Aké prostriedky si evolúcia našla, aby našim najobľúbenejším domácim miláčikom dala "psie oči"? Na to odpovedá nová štúdia Kaminskej a kolegov v časopise PNAS.
Pitva šiestich psov a štyroch vlkov (ktorí zomreli z prirodzených príčin, dodajme) ukázala, že psy majú v okolí oka jasne definované mimické svaly, ktoré u vlkov buď úplne chýbajú, alebo nie sú také výrazné (konkrétne levator anguli oculi medialis). Psom svaly umožňujú rýchlo rozšíriť a široko otvoriť oči, takže vyzerajú väčšie a na ľudí pôsobia "roztomilo". Podľa všetkého ide o svaly, ktoré psy môžu ovládať vôľou.
Výnimkou medzi psami tvoril jeden exemplár sibírskeho huskyho, teda veľmi starého pracovného plemena vývojovo bližšieho vlkom než väčšina ostatných plemien.
Z výskumu tiež vyplynulo, že ľudia takmer vždy reagujú na rozšírené "psie oči" pozitívne. Vzájomná ústretová interakcia medzi pánmi a ich miláčikmi sa tak rozvíja. Predpokladá sa, že ľuďom "psie oči" pripomínajú oči malých detí a vzbudzujú tak súcit a opatrovateľské inštinkty, ako nasvedčuje aj vyššie spomínané pozorovanie z útulku.