Návod na spokojný život. Je možné dosiahnuť trvalé šťastie?

Ako sa dnes máte? Čo cítite práve teraz, keď sa púšťate do čítania tohto článku? Očakávate od neho konkrétne rady či dokonca návod na život, alebo len plátate hluchú chvíľu? A aké emócie vo vás slová spokojnosť a šťastie vyvolávajú? Rozlieva sa pri nich vo vašom bruchu radosť a uvoľnenie, alebo v ňom, naopak, rastie úzkosť a napätie?

To, čo na pohľad vyzerá ako sugestívne ezoterické cvičenie, je v skutočnosti tou najdôležitejšou radou, ako sa k šťastiu a spokojnosti priblížiť: byť v prítomnosti, pri svojich skutočných pocitoch a emóciách. Aj keď ide o smútok, hnev či hnus.

„Emócie a pocity sú naši najlepší a neprekonateľní radcovia,“ hovorí pre HN magazín psychoterapeut Roland Cagáň. „Často používam príklad so zubami. V súčasnosti, keď ma bolí zub, dám si liek proti bolesti, keď bolí na druhý deň viac, dám si dva. Potom tri a panáka. Po týždni idem konečne k zubárovi, žiaľ, je už neskoro a prichádzam o zub. Až pri treťom vytrhnutom zube začínam používať zubnú niť a prestávam jesť na noc sladkosti. A pritom nás na to tá bolesť upozorňovala od začiatku. Je to, akoby sme kontrolku, ktorá upozorňuje na málo benzínu v nádrži, prelepili lepiacou páskou, aby nás nerušila v šoférovaní. Nie sme na to naučení a vedení k tomu – uvedomovať si, čo cítime, a prikladať tomu význam.“ A pritom, čo je pokazený zub oproti nefunkčným vzťahom či práci, ktorá nás na smrť nudí...

​Čítanie tohto textu teda môžete bez ohľadu na vašu pokročilosť brať aj ako cvičenie v tejto zručnosti.

Spokojnosť verzus šťastie

Čo si myslíte? Žijeme spokojnejší život ako naši predkovia či prapredkovia?

Nuž, exaktne nám to pochopiteľne už žiadny výskum nezodpovie, ale napríklad takí ekonómovia si to rozhodne nemyslia. „Áno, objektívne sme si polepšili, ale mozgové ,centrum potešenia‘ sa nám neaktivizuje, pretože rast životnej úrovne sa týka všetkých. Ekonómovia to označujú ako Easterlinov paradox: životná úroveň rastie, ale spokojnosť nie. Tá totiž rastie len vtedy, ak si polepšujeme nie absolútne, ale relatívne, teda napríklad vtedy, keď si kúpime Mercedes, kým sused má Škodu,“ objasňuje pre HN magazín úspešný český popularizátor ekonómie Lukáš Kovanda.

Samozrejme, poučenie z Easterlinovho paradoxu nespočíva v tom, že to kľúčové pre náš pocit je vždy iba jediné – byť krok pred ostatnými: či už v otázke majetku alebo spoločenskej prestíže. To by totiž znamenalo, že šťastný život rovná sa čo najčastejšie aktivizovanie mozgového centra potešenia. A bez ohľadu na to, že to nepôsobí ako cieľ dostatočne hodný človeka, nie je to v skutočnosti ani možné. Ba dokonca je takáto predstava o šťastí nebezpečná.

„Ľudia si šťastie často zamieňajú za extatickú radosť, prekvapivé potešenie, ktoré vie byť iba krátkodobé, a teda neudržateľné,“ upozorňuje Roland Cagáň. „Mozog ho nevie dlhodobo cítiť, ibaže by sme zvyšovali dávky podnetov, a to sa dá prirovnať k závislosti od tvrdých drog. Rovnako po takomto ,šťastí‘ prichádzajú aj hormonálne vybalansovania v podobe opačných pocitov, ako je šťastie – teda abstinenčných príznakov. Dlhodobé šťastie je skôr o spokojnosti a pokoji. Šťastie nemôže byť ...