V laboratóriu neurologičky Kelly Lambertovej dostávajú laboratórne zvieratá naozaj veľmi nezvyklé úlohy. Tím z univerzity v americkom Richmonde sa venuje predovšetkým výskumu vplyvu prostredia na mozog a jeho funkciu.
To znamená, ako vonkajšie podmienky ovplyvňujú napríklad rozhodovanie alebo rodičovské správanie. Alebo tiež, ako „výchova" potkanov ovplyvňuje ich vodičské schopnosti.
To je naozaj téma zatiaľ poslednej práce tímu (výsledky sú zatiaľ dostupné predbežne na webe časopisu behavioural Brain Research). Vedci v jej rámci postavili malé elektrické autíčka pre potkany.
Vozidlá majú „kabínu“ zo starej plastovej fľaše na kŕmenie s vystrihnutým priehľadom vpred a jednoduché ovládanie. Na podlahe je medená doštička, v prednej časti potom tri drôtiky, ktoré de facto znamenajú vľavo, dopredu alebo doprava.
Keď sa zviera postaví zadnými končatinami na doštičku a prednou labkou sa dotkne niektorého vodiča, spojí obvod a vozidlo vyrazí.
V štúdii sa sedemnásť zvierat počas zhruba mesiaca naučilo ovládať vozidlo tak, že vedia ísť až vzdialenosť zhruba jeden a pol metra. Pre úplnosť dodajme, že „autoškola“ prebiehala zhruba štyrikrát v týždni vždy po dobu najmenej pätnástich minút.
A miesto odmeny v podobe ďalšieho papierového dokladu dospelosti si zvieratá na konci každej úspešnej jazdy mohli vziať sladkosť. Ďalší príklad nájdete v článku časopisu New Scientist.
Múdrejšie, nech si väčšina ľudí myslí
Výsledky meraní ukázali, že zvieratá, ktoré prežili mladosť v bohatšom prostredí s väčším množstvom podnetov, sa učili rýchlejšie, šoférovali vo výsledku lepšie a získané znalosti pomalšie zabúdali.
To zodpovedalo pôvodnému očakávaniu autorov štúdie a asi by to odhadla aj väčšina laikov. V celej rade štúdií sa ukázalo, že vplyv výchovy na učenie je pomerne ľahko preukázateľný.
Autori štúdie však chceli poukázať na niečo iné: že potkany zvládajú pri troche snahy (a to aj snahy vedcov) ťažké úlohy. „Myslím si, že potkany sú múdrejšie, než si väčšina ľudí myslí,“ povedala k tomu Kelly Lambertová pre New Scientist.
Domnieva sa, že výskumníci by sa nemali báť ich schopností využívať naplno. Náročnejšie experimenty nám vo výsledku dajú lepší obrázok o vlastnostiach cicavčieho mozgu.
Argument zjednodušene hovorí, že zvieratá, ktoré strávia celý život v klietke s minimom podnetov, nebudú predstavovať vhodný model pre štúdium chorôb, ktoré trápia aj ľudí.
Lambertová je neurologička, zmieňuje preto Parkinsonovu chorobu a ďalšie neurodegeneratívna ochorenia, ktoré pre starnúcu svet budú stále naliehavejším problémom.
Šťastní žiaci
V rámci pokusu jeho autori nesledovali iba rozdiely medzi zvieratami s rôznou „výchovou“, ale aj vplyv učenia na pohodu zvieraťa. Presnejšie povedané, zaznamenávali vo výkaloch zvierat hladinu dvoch hormónov spojených so stresom (kortikosterónu a dehydroepiandrosterónu).
Ako sa ukázalo, učenie (predovšetkým teda úspešné učenie) znižovalo u zvierat hladinu „stresového“ hormónu (kortikosterónu) a zvyšovalo hladinu "protistrestového“ (tj. dehydroepiandrosterónu).
Výrazy uvádzame v úvodzovkách, pretože hormonálna sústava je výrazne zložitejšia, ako sa obvykle v médiách dočítate, tieto hormóny majú celý rad ďalších funkcií (rovnako ako sérotonín rozhodne nie je „hormón šťastia", to je nevhodná skratka). Aj my sa v tomto prípade dopúšťame zjednodušenia, ale nie zásadného skreslenia situácie.
V každom prípade platí, že učenie šoférovania menilo hormonálnu rovnováhu v tele potkanov, a to v podstate pozitívnym smerom. Nebolo to samotným zážitkom zo zvezenia sa, ale priamo šoférovania, ako preukázal kontrolný pokus.
Zvieratá, ktoré vedci len „povozili“ a nedali im možnosť šoférovať, reagovala presne opačne: v ich výkaloch bolo viac hormonálnych stôp stresu.
To samo o sebe nie je revolučný výsledok. Pripomíname to skôr ako ďalšiu ilustráciu prospešnosti učenia všeobecne. Zvieratá (a ako všetci asi tušíme, tak i ľudia) učením získavajú nielen zručnosti, ale podľa všetkého aj „duševnú rovnováhu“.
K tej zásadne prispieva, ak majú možnosť samostatného rozhodovania a konania. Táto „samostatnosť“ nemusí byť absolútna, dokonca môže byť v mnohých ohľadoch veľmi pochybná (potkany konieckoncov boli súčasťou ľuďmi pripraveného pokusu), ale aj v tejto obmedzenej miere je pre duševné zdravie merateľne prínosná.