Autori štúdie publikovanej v magazíne Science Advances svoju prácu postavili na kmeňových bunkách dvoch neandertálcov a jedného príslušníka im príbuzných denisovanov. A práve o genetický výskum svoje tvrdenie vedci opreli, uvádza Xman.cz.
Ako zo vzoriek vyčítali, že evolúcia ľudského rodu súvisela s preferovaním neagresívnych partnerov. Dvere k poznaniu im otvoril gén zvaný BAZ1B.
Gén, ktorý mení výraz zvierat i ľudí
Vedci Matteo Zanella a Giuseppe Tesla najprv vyšli z hypotézy svojich kolegov z magazínu Genetics z roku 2014. Tá hovorí, že keď ľudia domestikovali zvieratá, ktoré vnímali ako krotké, súviselo to s genetickými zmenami, ktoré narušovali pohyb takzvaných buniek neurálnej lišty. Tie počas embryonálneho vývoja ovplyvňujú napríklad oblasti centrálneho nervového systému, modelujú tvárové kosti a svaly.
Dotyčná štúdia z roku 2014 mala za to, že za "prítulný výraz" domestikovaných zvierat môžu práve genetické zmeny, ktoré bunky neurálnej lišty produkujú. To tieto zmeny podľa nich môžu za spoločné rysy domácich zvierat, ako sú kratšie nosy, zatočené chvosty. Čím však je onen domestikačný syndróm spôsobený, to nikto nevedel. Ani sami autori hypotézy z časopisu Genetics, ako pripomína server Science News.
Práve talianski vedci urobili krok ďalej. Gén, ktorý tým bunkám neurálnej lišty šéfuje, kontroluje a reguluje, našli. Áno, je to gén BAZ1B.
Výber partnerov, ktorý podporil génovú mutáciu
Ďalší skok v poznaní ľudského vývoja sa však milánskemu tímu podaril, keď porovnaním s dnešnými ľuďmi zistili, že onen pôsobivý gén BAZ1B, ktorý kontroluje výrazy tváre, u vzoriek neandrtálských buniek a denisovanskej vzorky chýbal. Znamenalo by to teda, že neandertálci a denisovania nedokázali ponúkať mimické nuansy, ktorými by dávali druhom a družkám prečítať svoje úmysly a rozpoloženie.
Nedokázali tak ani vyslať mimikou signál o tom, že nemajú násilné úmysly. Autori štúdie tak podľa serveru Ancient Origins majú za to, že rozdiel vysvetľuje, že ľudia prešli evolúciou tak, že pre rozmnožovanie preferovali spoločenské, neagresívne a komunikačne zdatnejšie partnerky a partnerov. A že tieto cenené črty išli ruka v ruke s genetickými zmenami a so zmenami vpísanými v tvárach našich predkov.
Selekcia partnerov so schopnosťou prezentovať sa priateľským, láskavým výrazom tváre totiž viedla k podpore mutácie génu BAZ1B, ktorý nakoniec v homo sapiens zakorenila a dala nám naše charakteristické tvárové používané výrazy. „Domnievam sa, že tvárové zmeny boli súčasťou procesu redukcie reaktívnej agresie a podpory prosociálneho, kooperatívneho charakteru,“ uviedli autori výskumu serveru Newsweek.
Svoju štúdiu vedecký tím považuje za prvý empirický dôkaz platnosti hypotézy takzvanej seba-domestikácie človeka. Podľa nej sú kognitívno-behaviorálne rysy moderného človeka, ako je útlejšia postava a učenlivosť, výsledkom evolučného procesu, ktorý nesie významné zhodné črty s procesom domestikácie zvierat, vysvetľuje server Phys.org.
Prehnané závery z jedného génu?
Reakcie vedeckej komunity sa však rôznia. Niektoré hlasy nezastierajú nadšenie. „Je to doteraz najsilnejší test hypotézy o seba-domestikácii človeka. A zdá sa, že podporuje myšlienku, že sa ľudia, rovnako ako mnohé iné zvieratá, vyvíjali vďaka preferovaniu priateľskosti, ktorá tvarovala naše iné rysy, ako napríklad naše tváre,“ povedal Science News evolučný antropológ z Duke University Brian Hare.
Štúdiu vynáša do nebies aj Rodrigo Lacruz z Newyorskej univerzity. Práca podľa neho povzbudzuje k premýšľaniu a úvahám a pomáha premostiť hranice medzi genetikou a vedou o ľudskom rokovaní. A Lacruz, ktorého odborom je stomatológia, ilustruje, v ako širokých súvislostiach je možné štúdiu chápať, aj na vlastnej disciplíne. „Keď si budete ráno čistiť zuby, mohli by ste možno poďakovať génu BAZ1B za to, že vám pomohol vyzerať ľudskejšie, než vyzerali neandertálci,“ skladá výskumu hold v rozhovore pre Newsweek,
Ďalšie reakcie sú však zdržanlivejšie. Napríklad Kenneth Kosik z Kalifornskej univerzity namieta, že zatiaľ čo pokusy Zanelly a Tesly v laboratóriu sú zaujímavé, rozvádzať z nich ich závery je nemiestnou nadsádzkou. Je to podľa neho veľmi pôsobivý dokument plný zaujímavých myšlienok a dát. Nesúhlasí však s tým, aby sa dávala dokopy ľudská evolúcia, hypotéza seba-domestikácie ľudí a rozvoj ľudských tvárových čŕt len na základe činnosti jedného jediného génu. To je podľa neho neprimeraná interpretácia. „Skoky onoho druhu do vedeckého textu nepatria,“ hovorí Kosik príkro v magazíne Genetics.