Je tu ďalší diel seriálu Magazín Víkend o najvýznamnejších ľudských objavoch. Keď Charles Darwin v roku 1859 vydal knihu O vzniku druhov prírodným výberom, cirkev ju odsúdila ako rúhanie. Že by sa človek vyvinul z opice? Všetci predsa vedia, že nás stvoril Boh!
Dnes sa tomu smejeme. Darwinova teória je základom nášho svetonázoru, aj keď bola po smrti svojho tvorcu rozlične doplňovaná a upresňovaná.
Archeológovia postupne nachádzali kosti dávno vyhynutých prehistorických predkov dnešných živočíchov (vrátane človeka), ktorí tvoria jasne viditeľné vývojové línie.
Vieme napríklad, že posledný spoločný opičí predok človeka a šimpanza žil asi pred ôsmimi miliónmi rokov.
Poznáme aj väčšinu prechodových evolučných typov od australopitekov cez Homo habilis, Homo erectus až po dnešných ľudí. Evolučnú teóriu navyše podporuje aj genetika, umožňujúca spätne zmapovať milióny rokov vývoja.
Dva Darwinove princípy
Práve z genetiky plynie poznanie, ako vzniká variabilita jedincov v rámci druhu. Sú za ňu zodpovedné drobné mutácie a rekombinácie genómu, ku ktorým dochádza prakticky neustále.
Darwin o tom samozrejme nič nevedel. Štruktúra DNA bola objavená až v roku 1953, teda viac ako sedemdesiat rokov po jeho smrti. On svoje evolučné teórie založil na dvoch princípoch.
Po prvé je to variabilita jedincov v rámci druhu. Od konvaliniek cez dážďovky a zajaca až po človeka sa v populácii vždy vyskytujú drobné odchýlky v stavbe tela a množstvu ďalších parametrov.
Po druhé je to vplyv neustálych zmien prostredia. V tejto "rulete života a smrti" sú určité výnimky pre prežitie nepriaznivé, takže ich nositelia vyhynú. Iné odchýlky sú naopak priaznivé. Ich nositelia majú väčšiu šancu prežiť, rozmnožiť sa a odovzdať svoju odchýlku ďalej.
Priaznivé odchýlky sa teda v populácii posilňujú. A práve toto je podstatou evolúcie. Druhom to umožňuje prispôsobovať sa prostrediu, čomu sa odborne hovorí selekčný tlak.
Ukážme si to na príklade. Ak príde niekoľko extrémnych zím za sebou, vymrú všetky sýkorky s výnimkou tých niekoľkých, ktorým príroda náhodou nadelila hustejšie perie. A ďalšia generácia sýkoriek adaptáciu na chlad zdedí.
Prirodzený výber skrátka neustále zvýhodňuje jedincov s najlepšími vlastnosťami do podmienok, ktoré práve panujú.
Podmienky sa menia, čo je svet svetom. Takže nebyť evolúcie, organizmy by sa nepremeňovali a život by sa na Zemi neudržal.
Prežijú len tí najschopnejší, čo sú dnes druhy, ktoré poznáme z nášho okolia. Samozrejme vrátane človeka.
Od vlka k čivave
Častou námietkou proti evolučnej teórii je, že vznik nového druhu nikdy nikto nevidel. To je pochopiteľné, pretože evolúcia väčšinou pracuje oveľa pomalším tempom, než akým plynie ľudský život.
Nové varianty života sa postupne vyvíjajú tisíce rokov. Od vlka k dnešnej kólii, čivave a buldogovi trvalo asi 15-tisíc rokov. A aké rozdielne psie rasy to sú!
Jednou z mála evolučných výnimiek sú pinky na Galapágoch, ktoré mimochodom študoval už Darwin. Po roku 2003 stačilo sedem rokov, aby u jedného druhu piniek prevládol väčší zobák, umožňujúci lúskať tvrdšie semená. Evolúcia doslova v priamom prenose.
Zostáva vysvetliť, prečo sa Darwinovmu objavu dodnes hovorí teória. Vedci sú skromní a uvedomujú si, že ich kritická metóda skúmania sveta má svoje obmedzenia, na rozdiel od náboženskej viery. Nikdy preto nepovedia, že niečo nezvratne dokázali.
Každá vedecká teória platí len do doby, než je vyvrátená faktami, ktoré s ňou sú v rozpore, a nahradené inou teóriou. Čo sa u evolučnej teórie zatiaľ nikomu nepodarilo.