„Počkaj, ja si nerobím srandu. Mne sa vážne podarilo vyhorieť.“ „Jasné, to vieš, že si vyhorela. Ty a celá tvoja generácia, však?“
Kolega mi rozprával o vyhorení stredného veku, ktoré práve prežíva. Chcela som prispieť do diskusie a povedať mu o svojej skúsenosti s vyhorením... a úplne to nevyšlo. Vysmial sa mi.
Chvíľku som si túto tému nosila v hlave a potom jedného opojného večera v kruhu priateľov túto otázku otvorila. A zrazu to také neuveriteľné nebolo. V partii je nás päť.
Právnička Alžbeta (29 rokov) sa sústredí na právo v online svete, Tereza (27 rokov) cez Zoom učí slovenčinu a dejepis, lekár Ján (29 rokov) teraz slúži takmer nepretržite a dobromyseľného mimozemšťana Premka (26 rokov) vždy zaujímali počítače. A ja. V ten večer sme zistili, že každý z nás pocítil vyhorenie, ale nikdy sme si to nepovedali.
Rozprávala som im o neveriacom kolegovi Tomášovi aj o tom, ako mi kedysi došiel dych. Mala som dvadsaťštyri a pracovala som z domu dávno predtým, než sa z toho stal terajší vynútený trend.
Komunikovala som s novinármi zo všetkých možných časových pásiem a nikdy nebolo ani hodiny, aby mi neprišlo najmenej desať mailov.
Prácu som si vážila a myslela si, že by malo byť v mojej moci odpovedať čo najskôr. Spánok som postupne skrátila z ôsmich na päť hodín nekvalitného nočného prehadzovania sa.
A ani som sa nenazdala a bola som v stave, keď som z duše nenávidela už samotné otvorenie notebooku a zvuk prichádzajúceho mailu. Jedného dňa som si sadla k stolu a nedokázala som ten prekliaty laptop otvoriť.
Dve hodiny som posedávala, vymýšľala akékoľvek iné činnosti a s hrôzou prepočítavala, koľko mailov mi medzitým padá do schránky. Trvalo zhruba týždeň, kým mi došlo, že takto to ďalej nejde.
Kamaráti najskôr nič nehovorili. Chvíľu bolo počuť iba rieku. Pozorovali sme labute, ako dojedajú posledné zvyšky krmiva, čo sme im priniesli.
Ako na šmýkačke
Lekár Jano, ktorý ma celý čas pozorne počúval, sa chopil telefónu. Chvíľu hľadal na internete, potom víťazoslávne zavýskal a hneď citoval: „Zoberte si, že už psychológ Herbert Freudenberger sa v šesdesiatych rokoch pri pomenovaní syndrómu vyhorenia, čiže burnout syndrome, nechal inšpirovať mladými ľuďmi. Súslovie si požičal zo slangu mladistvých narkomanov. Burnout vyslovene značí situáciu, keď závislému dôjde droga a dostáva sa do abstinenčného stavu.“
„No, nie som si istá, či ma nejako upokojil,“ obrátila som sa naňho. „Počk...
Zostáva vám 85% na dočítanie.