Väčšina z nás dýchanie príliš nerieši, je len nevedomou súčasťou našich životov. Dýchanie ale môže priamo ovplyvniť to, ako sa cítime, to, ako veľmi nás bolí chrbát, a to, ako dobre zapojíme svaly pri cvičení. Ako teda dýchať správne? A ako často vedomé dýchanie zaradiť do každodenných rituálov?
"Správne dýchanie je nevyhnutná podmienka toho, aby nás nebolela chrbtica, a veľmi ho ovplyvňuje psychika. Ľudia sú ochotní učiť sa cviky, rôzne metódy a štýly, ale dýchanie im napriek tomu nejde. Majú za to, že to vie predsa každý, nič na tom nie je. To ale nie je tak celkom pravda," hovorí v rozhovore pre Lidovky.cz fyzioterapeut Tomáš Rychnovský.
Prečo je také dôležité dobre dýchať?
Správny dych, teda správne zapojenie bránice a ostatných svalov, je hlavnou podmienkou stabilizácie a zdravej funkcie chrbtice. Tvar i pevnosť chrbtice sú závislé na brušnom tlaku. Ten je tvorený dychovou a spevňujúcou rolou bránice. Ak je jej zapojenie dobre naučené a funkčné, stará sa o rovnomernú záťaž na stavce, medzistavcové platničky, a aby ďalšie svaly v tele fungovali, tak ako majú.
Každý z nás, keď sa narodil (ak vynechám extrémne prípady), dýchal prirodzene. Ventiloval pľúca pre správnu výmenu telesných plynov a zároveň automaticky zapájal práve stabilizačné svaly chrbtice.
Vplyvom toho, ako ale žijeme, sa táto prirodzená schopnosť môže stratiť. A my potom, nevedomky, len samotným dýchaním, preťažujeme miesta na chrbtici. Nedýchame do brucha, náš spôsob dýchania sa mení v dýchaní hrudné.
Bránica sa zapája inak, má iný sklon i napätie, nemá taký vplyv na vytvorenie brušného tlaku, rebrá sa nerozširujú do strán, svalová spolupráca sa v rámci celého tela mení, a tým sa automaticky preťažujeme. Nakoniec sa objavuje bolesť šije, dolnej chrbtice, môže vyskočiť platnička, objaviť sa výrastky na chrbtici. Sme nahrbení a máme stuhnutú chrbticu.
Ako môže človek schopnosť správneho dychu stratiť?
Ako pre svaly dychové, tak pre svaly iné, je dôležité, aby sme sa rozumne hýbali. Chôdza, beh aj iný pohyb ale automaticky nezaručia, že dýchame správne. Vplyv na riadiace dychová centrá v mozgu majú emócie.
Jemnú koordináciu dychu sme bohužiaľ veľmi často stratili už v detstve. Stačí, keď si predstavíme, ako dýcha dieťa, ktoré je v bezpečí a v pohode. A potom dieťa, ktoré má strach. Zmena dychu súvisí s rôznymi pocitmi a stavmi, ako je strach, smútok i tlak alebo pocit nášho neprijatia okolím.
Dychový stereotyp je teda závislý na pohode. Čo sa s človekom deje, keď sa dostane do situácie, ktorá mu nie je príjemná?
Malé dieťa, ak je v stave, ktorý nevie samo riešiť a musí ho nejako "prežiť", vníma nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Stiahne sa. Dýcha rýchlo a povrchovo. Automaticky sa zmení koordinácia brušných svalov, stiahnu sa svaly v oblasti solaru, bránica sa nedokáže uvoľniť, dýcha hore do hrudníka, preťažuje šiju a rebrá sa nehýbu správne a sú akoby vystúpené.
Pohybový vzorec dychu sa od detstva upevňuje, a s tým celková porucha spolupráce svalov trupu. Tento vzorec môžeme mať v nepríjemných situáciách aj ako dospelí. Do ordinácie za mnou chodia ľudia s bolesťami chrbta a často sa dostaneme k tomu, že okrem chrbta riešia tráviace problémy, pocit "stiahnutia" v oblasti horného brucha, pálenie záhy, bolesti žalúdka, menštruačné bolesti. Prepojenie dychu, emócií a zapojenie brušných svalov je neuveriteľné.
Ako je vidieť, zlé psychické rozpoloženie je v dnešnej dobe častý dôvod bolesti aj toho, že telo nefunguje tak, ako by malo.
Vyhľadáva ma stále viac pacientov, u ktorých je psychika dôvodom horšieho hojenia telesnej bolesti aj toho, že strácajú dôveru v seba samého. Žijú potom v pocitoch, ktoré im spôsobujú vnútorný nepokoj a ťaživé emócie. Berú im radosť a samozrejme potom aj zdravie. Príbehov s pacientmi je veľa a na jednom by som rád vyzdvihol podstatný fakt v starostlivosti o zdravie.
Rozprávajte...
Nedávno som mal pri sebe na desiatej návšteve jedného pacienta, ktorý si vyžiadal hneď desať návštev počas jedného mesiaca. Rozhodol sa tak na základe svojej skúsenosti z jedného známeho pracoviska, kde bol liečený pol roka a za starostlivosť zaplatil vyše štvrť milióna českých korún. Vyšetrili ho od hlavy po päty.
Trpel veľmi intenzívnymi píchavými bolesťami vystreľujúcimi z hrudnej chrbtice medzi lopatkami hore do krčnej chrbtice a vpredu na hrudnej kosti. Mal ľahké vyskočenie platničiek v troch etážach krčnej chrbtice, kde sú aj výrastky.
Jeho liečba bola veľmi intenzívna. Obsahovala fyzioterapiu, fyzio-fitness, masáže aj niečo na spôsob psychoterapie. Napriek tomu sa bolesti nepodarilo odstrániť. Oslovil ma, že je z toho veľmi sklamaný a frustrovaný. Pracovali sme a po desiatich návštevách necítil žiadnu bolesť.
Ako ste postupoval? Čo mu pomohlo?
V predchádzajúcej terapii s ním vôbec neriešili prepojenie krčnej a hrudnej chrbtice. Táto spojitosť je ale zásadná, a to nielen v tomto prípade. Veľa sme sa tomu spolu venovali. Telesné ťažkosti, ktoré vnímal veľmi intenzívne, naštartovala jeho psychika. Mal v sebe taký psychický tlak, že u neho vyvolával pálivú a bodavú bolesť.
Jeho nepokoj spôsobovalo vnútorné presvedčenie, že si nikdy nemôže povedať o pomoc a že všetko musí zvládnuť vlastnými silami. Bol to úspešný podnikateľ, tlačil na seba, a keď sme sa detailne bavili o tom, ako sa k sebe chová a ako si ubližuje, často sa rozplakal. Už v detstve mal veľa povinností, ktoré musel splniť. Sám mi povedal, že pre neho bolo veľmi ťažké uveriť, že jeho bolesti zapríčinila psychika.
Tento postup ale nie je bežný. Zaobchádzate tak so všetkými pacientmi?
Vždy je potrebné sa na pacienta naladiť, vnímať ho a vedieť reagovať aj na jemné detaily, ktoré hovorí. Stále častejšie ma ľudia oslovujú s tým, že už nechcú, aby sa o nich staral niekto vo väčších zdravotných zariadeniach, kde osobná starostlivosť takmer nemôže fungovať. Chodia za mnou ľudia, ktorí nechcú len liečiť bolesť, ale chcú o sebe tiež hovoriť a uviesť tak telo do rovnováhy.
Ono sa to nezdá, ale je to dôležité. Ľudia chcú nájsť viac energie, radosti, chcú sa naučiť, ako sa rozhodovať v komunikácii s deťmi i partnerom. Majú v sebe neriešené témy, niekedy nevedia ako na životné udalosti reagovať, a to sa prejavuje telesne. Cítia v sebe tlak a stiahnutie. Nemajú energiu. Chcú spoznať, čo je zdravé a dobré pre nich i pre okolie, v ktorom žijú.
S obľubou sa hovorí, že ľudia dnes vydržia menej ako predtým. Máte pocit, že je to pravda?
Je to populárna téma. Nemám vzdelanie na to hodnotiť, ktorá doba bola "horšia", či teraz, alebo pred sto rokmi. Každá doba mala svoje nároky, stresy, útrapy a potreby. Často sa píše a hovorí o tom, že sme krehkejší, že vydržíme menej a potrebujeme zvyšovať svoju odolnosť.
Ľuďom sú odporúčané výkonnostné behy, maratóny, otužovanie, radí sa im optimizmus. Skúste to ale poradiť niekomu, koho veľmi bolí chrbát, má napríklad aj výhrez platničky a ešte k sebe cíti zlosť, pretože sa dlhé roky vnútorne považuje za stále nie dosť dobrého, často až zlého, "odlúčeného a bezprízorného" človeka, ktorého ťažia viny a smútok.
Ten si tým športom bude ubližovať. Ľudí, ktorí sú na tom podobne, je veľa, aj keď majú vysoké pracovné pozície a ubehnú či prejdú na bicykli veľké vzdialenosti. Celý tento obraz je pre telo ťaživou kombináciou. Vyššie spomenuté rady nestačia. Sú veľmi povrchné. Človek musí sám seba najprv prijať, až potom môže niečo zmeniť.
Práca so sebou ale nebýva ľahká. Čo je najzložitejšie?
Ladiť vzťah sám k sebe. Má to veľký zmysel. Každodenný život nám prináša možnosť meniť pohľad na seba. Len je potrebné tieto možnosti vnímať a využívať. Nie je chybou si priznať, že si pripadám slabý. Nie je chybou si priznať, že sa vnútorne cítim zle. Naopak. V tom, že to dáme najavo a so vzťahom k sebe pracujeme, je vnútorná ľudská sila. Nie sme potom v úlohe obete, ktorej "všetci ubližujú". Nemusíme predsa byť stále perfektní a bezchybní.
A je dobré si pripomínať, že zraniť nás môžu iba naše vlastné myšlienky. To je dôležité si uvedomiť. Šport alebo pohyb je v živote dobrý, ale nie je to zmysel života. Pravá sila a odolnosť človeka nevychádza z otužovania a športových výkonov.
Je daná práve vôľou sa do seba pozrieť a spoznávať to, čo je dobré meniť. Keď je potreba posilňovať vnútornú istotu, sebadôveru, veľa na to dbám a pacienti túto našu spoluprácu veľmi oceňujú. Je ľudská a cielená, preto zdravotné zlepšenie prichádza často rýchlo, ako som písal v príbehu vyššie.
Cvičia podľa vás ľudia dostatočne?
Často vidím, že ľudia cvičia dokonca zbytočne veľa a že cviky nie sú cielené, pretože sa odporúčajú paušálne - všetkým rovnako. Pacienti nemusia cvičiť hneď všetky cviky, ktoré by boli k ich stavom vhodné. Môžu ich cvičiť len pár, ale ja ako terapeut musím prihliadať na naozajstný dôvod bolesti. Niekto sa musí naučiť viac povoliť, niekto sa musí naučiť lepšie pohybovú koordináciu, niekto chce cvičiť viac a je na to pripravený.
A tiež doma naozaj cvičí, a niekto potrebuje sprevádzať svojimi ťažkosťami viac komplexne. Osobne teda vnímam ako zásadné, aby sa tieto prípady neriešili technicky "rob cvik A, B, C a D a ešte E", ale aby pohľad na liečbu bol iný. Cvičiť je často potrebné, to iste, ale je potrebné liečiť pacientov s hlbším vhľadom do vnútra človeka. Pomáhať odborne a ľudsky zároveň. Nielen receptom a obstrekom.