Predchádzajúce rekonštrukcie vyhynutého zvieraťa boli podľa vedcov chybné, pretože vychádzali z predpokladu, že jeho telesná stavba pripomínala väčšiu verziu žraloka bieleho, najväčšej žijúcej dravej ryby planéty.
Nová analýza merania z neúplného súboru fosílnych stavcov megalodona však podľa tímu odborníkov naznačuje, že vyzeral trochu inak, mal dlhšie a štíhlejšie telo.
Viac pretiahnutý
„Naša štúdia naznačuje, že súčasný biely žralok nemusí nutne slúžiť ako dobrá moderná analógia na posúdenie prinajmenšom niektorých aspektov jeho biológie, vrátane jeho veľkosti,“ povedal profesor Kenshu Shimada, paleobiológ na Univerzite Vincencie z Pauly (DePaul University) v Chicagu v USA a hlavné autor štúdie.
\„Skutočnosť je taká, že potrebujeme objaviť aspoň jednu kompletnú kostru megalodona, aby sme si boli istejší jeho skutočnou veľkosťou aj telesnou stavbou,\“ dodal ale vzápätí.
Predchádzajúca štúdia zaznamenala dĺžku zmeranej chrbtice neúplnej fosílie megalodona 11,1 metra, uvádzajú v odbornom časopise Palaeontologia Electronica Shimada a jeho kolegovia. Iné práce však naznačovali, že dĺžka tej istej fosílie, odhadnutá podľa proporcií veľkého bieleho, bola 9,2 metra.
Tím okrem iného upozorňuje, že v niektorých prípadoch bol ako model pre megalodóna použitý mladý žralok biely, pričom existujú aj nezrovnalosti medzi pomerom dĺžky čeľuste a stavcov u oboch druhov.
Spolu s najnovšími výskumami, vrátane odhadov rýchlosti plavby pravekého predátora, tím dospel k záveru, že je chybou modelovať telesnú stavbu megalodóna podľa proporcií bieleho žraloka. Podľa analýzy naznačuje, že bol v skutočnosti viac pretiahnutý.
Pomalé tempo plavby
„Štíhle telo by však naznačovalo, že megalodon nemusel byť tak výkonným plavcom, ako moderný žralok biely,“ uviedol Shimada a dodal, že toto pozorovanie je v súlade s jeho nedávnou štúdiou, ktorá naznačuje, že megalodon mohol byť žralokom s pomalým tempom plavby a občasným "trhavým pohybom" za účelom ulovenia koristi.
„Keďže ide o jedného z najväčších mäsožravcov, ktorí kedy existovali, je rozlúštenie biológie megalodona kľúčové pre pochopenie role, ktorú veľkí mäsožravci hrajú v kontexte evolúcie morských ekosystémov, a ako jeho vyhynutie ovplyvnilo vývoj súčasného oceánu,“ povedal.
Profesor John Hutchinson z Royal Veterinary College v Londýne, ktorý je spoluautorom niektorých výskumov, ktoré nová práca kritizuje, uviedol, že jeho tím pri rekonštrukcii telesnej stavby megalodona vychádzal nielen z proporcií žraloka bieleho, ale aj z rozmerov iných žralokov, pričom nová štúdia nedokazuje, že by takýto prístup bol nevhodný. „Nefalzifikujú našu hypotézu, ale spochybňujú ju,“ povedal.
Hutchinson dodal, že nová štúdia paradoxne tiež vychádza z porovnania s anatómiou žraloka bieleho, ale neponúka alternatívne odhady rozmerov megalodóna. V zásade podľa neho práca nič nemení na tom, že megalodón bol obrovský, obávaný žralok. „Bol to jeden z najväčších oceánskych predátorov vôbec,“ povedal. „Bol by úplne desivý,“ dodal.
Megalodon nie je jedinou prehistorickou šelmou, ktorej podoba sa v priebehu času vyvíjala. S obrovským telom, obrovskými zubami a ostrými pazúrmi bol Tyrannosaurus rex obávaným predátorom. Nebol však taký rýchly, ako naznačujú filmy ako Jurský park. Podľa výskumu publikovaného v roku 2021 mal rýchlosť chôdze necelé tri kilometre za hodinu, zatiaľ čo iná štúdia z roku 2011 udáva jeho maximálnu rýchlosť behu okolo 25 kilometrov za hodinu.