Nuda je pasca. A je životne dôležité, aby sme sa z nej naučili unikať vlastnými silami. Kto túto zručnosť nezíska, ocitá sa v riziku, že sa mu raz na pascu premení celý svet.
Rodisko kreativity
„Nepokojný, podráždený stav, v ktorom si jedinec uvedomuje nepríjemnosť nedostatku záujmu, zahŕňajúci nutkanie prejsť na zmysluplnejšiu činnosť.“ Tak znie definícia nudy od jedného z najrešpektovanejších klasikov, austrálskeho sociológa Jacka Barbaleta. Kanadský profesor antických dejín a kultúry Peter Toohey vo svojej knihe Zábavné dejiny nudy dopĺňa, že ju sprevádza pocit uväznenosti, pomalosti, túžby utekať.
A hoci v angličtine sa tento termín prvý raz objavil až v 18. storočí – a masovo rozšíril až v tom nasledujúcom –, podľa spomínaného historika človeka sprevádza omnoho dlhšie. „Pravdepodobne od čias, keď sa prvý homo sapiens zamýšľal, čo robiť, a výsledok zamýšľania sa nedostavoval natoľko skoro, ako očakával,“ komentuje spisovateľ Benjamin Kuras pre Lidové noviny.
Peter Toohey klasifikuje dva základné varianty nudy: všeobecnú alebo prechodnú; a existenciálnu alebo chronickú. Prvá je podstatne nevinnejšia a typická pre obdobie detstva. Je to logické. V detstve ešte nie sme pánmi svojho života, oveľa ľahšie sa preto dostávame do situácií či na miesta, kto...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.