Za skutočnosť, že svetové mocnosti sa od konca druhej svetovej vojny dokázali vyhnúť vzájomnému vojnovému konfliktu, môžeme byť samozrejme len vďační. Aj keby nejakú súhrou okolností takáto vojna neskončila jadrovou "prestrelkou", obe veľké vojny 20. storočia nám dobre ukázali, že aj "konvenčné" konflikty môžu napáchať neľudské škody, píše Technet.
Nevyhnutne sa však ponúka otázka, či a prípadne do kedy od polovice 40. rokov trvajúci "dlhý mier" vlastne vydrží. Aj keď odpovedí je samozrejme celá rada, možno ich v podstate všetky rozdeliť na optimistické a pesimistické.
Prvé spomínané zjednodušene povedané hovoria, že ľudstvo sa poučilo, a po druhej svetovej vojne podniklo kroky k tomu, aby opakovaniu situácie zabránilo. Vo vojenskej rovine obe superveľmoci vyvinuli odstrašujúci arzenál zaisťujúci vzájomné zničenie, ale tiež sa zrodil Marshallov plán, spustil sa proces európskej integrácie, rozšírila sa pôsobnosť OSN, atď.
Niektorí "optimisti" si tiež myslia, že riziko ďalšieho veľkého konfliktu klesá aj preto, že ľudstvo ako celok je menej násilné, ako bolo v minulosti. Pri pohľade na správy sa vám to môže zdať neuveriteľné, ale podľa celej rady štatistík sa z dlhodobého hľadiska celosvetovo znižuje počet násilných trestných činov, popráv, na ústupe sú javy ako otrokárstvo, ale napríklad aj domáce násilie (ako voči partnerom, tak deťom).
"Apoštolom" tohto smeru sa stal v posledných rokoch psychológ Steven Pinker, autor vplyvnej knihy "Better Angels of Our Nature" (dalo by sa preložiť ako "Anjelské stránky našej povahy"). Pinker nie je jediný, kto vidí budúcnosť "optimisticky", nikto iný však nemal to šťastie, že o ňom tweetol Bill Gates. Harvardský psychológ sa tak stal hviezdou, hoci známou pomerne malému publiku.
Čierna labuť nesúhlasí
Aj preto sa Pinker stal vďačným terčom zástancov opačného názoru, ktorí zjednodušene povedané nepovažujú pokojný priebeh druhej polovice 20. storočia za príznak nejakého trendu. Príkladom "pesimistov" môže byť autor knihy Čierna labuť Nassim Taleb, ktorý kritizoval Pinkerove predstavy o poklese násilia z pohľadu štatistického a spolu s talianskym štatistikom Pasqualom Cirillom napísal a vydal v roku 2016 prácu, v ktorej svoje výhrady vysvetľuje. V rozvedenej a snáď ešte prehľadnejšej podobe ich nájdete aj v ich príspevku k nobelovskému sympóziu v rovnakom roku (v PDF).
Pokiaľ o Talebovi niečo viete, asi vás neprekvapí jeho hlavná výčitka: Pinter podľa neho podceňuje výskyt a význam mimoriadnych udalostí, teda v tomto prípade extrémne násilných vojen. Už v 19. storočí si matematici všimli, že vojny patria medzi tie udalosti, v ktorých práve štatistické "výnimky" sú vlastne najdôležitejšie. Naozaj veľkých vojen je málo, ale hoci sú zriedkavé, ich následky sú také hrozné, že "malé vojny" proti nim sú až takmer zanedbateľné.
Fakt, že od druhej svetovej vojny nedošlo k žiadnemu konfliktu rozmerov porovnateľných so svetovými vojnami, podľa Taleba a Cirilla teda vôbec nič neznamená (pre informáciu, najväčšie boli kórejská, vietnamská a iracko-iránska vojna; každá z nich podľa databázy COW stála život okolo jedného milióna ľudí). Podľa ich modelu sa naopak miera násilia v dejinách podceňuje, a tak je celkom dobre možné očakávať v budúcom polstoročí zvýšený nárast výskytu extrémnych udalostí, teda veľkých vojen, a s tým súvisiaci nárast počtu obetí.
Graf zobrazujúci väčšie vojnové konflikty nad cca 1000 obetí za posledných 200 rokov podľa databázy COW. Zvislá os počtu obetí je logaritmická, hodnoty teda rastú veľmi rýchlo. Prerušovaná čiara uprostred vyznačuje hranicu 100-tisíc obetí. Z grafu vyčnievajú obe svetové vojny, a zrejmý je aj pomerne veľký počet menších konfliktov v druhej polovici 20. storočia.
Aby bolo úplne jasné, autori sa nepokúšajú vytvoriť "civilizačný model" a na jeho základe zistiť, aká bude budúcnosť. Vytvárajú len systém rovníc, z ktorého budú "vypadávať" podobné výsledky (čo sa týka vojen) ako z histórie ľudstva. Štatistici teda nešpekulujú, či a čo sa vo svete v skutočnosti mení, len sa snažia napodobniť výsledok.
Ale Cirilo a Taleb svojich oponentov úplne nepresvedčili aj preto, že tak úplne presne nepovedali, čo kritizujú a čo chcú vyvrátiť. Ak sa im naozaj nepáčila Pinkerova predstava, že od konca druhej svetovej vojny žijeme v "inej" dobe, v ktorej predchádzajúce pravidlá neplatia, je prekvapivé, že sa tomuto obdobiu nijako podrobnejšie nevenovali. Cirillo a Taleb uvádzajú, že nepozorujú pokles násilností za posledných 500 rokov, ale to "optimisti" pokojne podpíšu. Ale čo obdobie od roku 1945, nie je predsa len iné?
Dajte tomu ešte čas
Na túto otázku sa nakoniec namiesto dvoch spomínaných pokúsil odpovedať informatik a matematik Aaron Clauset z UniverUniveof of Colorado v Boulderi. Jeho práca vyšla v časopise Science Advances (a je tiež k dispozícii aj v prístupnejšej podobe v PDF). Clauset si vzal údaje o vojnách od roku 1823 do súčasnosti (podľa databázy COW) a položil si jednoduchú otázku: vyzerajú údaje za posledných 70 rokov rovnako ako za predchádzajúce roky? Môže ich popísať rovnaký matematický model, alebo to vyzerá, že za posledných 70 rokov sa niečo v systéme zmenilo a "padajú" z neho iné výsledky (tj. produkuje menej vojen, menšie vojny atp.)?
Odpoveď je, že zatiaľ bohužiaľ nemožno vylúčiť, že sa nič zvláštne nezmenilo. Štatistika nedokáže vylúčiť možnosť, že sme sa nijako nezmenili a vojny sa vyskytujú a budú vyskytovať rovnako pravidelne ako v posledných 200 rokoch - teda vrátane naozaj veľkých s rádovo desiatkami či stovkami miliónov obetí (a vylúčený samozrejme nie je konflikt, ktorý úplne vyhladí ľudstvo, štatisticky to nie je nič vylúčené). My dnes žijeme iba v období prechodného pokoja. Aby sa dnešný "dlhý mier" skutočne začal vymykať štatistike, musel by pokračovať ešte zhruba ďalších 100 až 150 rokov, hovoria Clausetove výsledky.
Inak povedané, jasnú odpoveď nemáme. Od konca druhej svetovej vojny jednoducho uplynula príliš krátka doba. Niektoré údaje naznačujú, že k nejakej zmene dôjsť mohlo: je napríklad pomerne prekvapivé, že sa za posledné desaťročia počet medzištátnych konfliktov vlastne nezvýšil, keď sa takmer zdvojnásobil počet štátov na Zemi (a tiež niekoľkonásobne zvýšil počet obyvateľov). A aj keď sa počet vojen neznížil, bývajú kratšie a mávajú skôr menej obetí. Bohužiaľ však platí, že v prípade vojen sú dôležité extrémy, a jedna veľká vojna tak môže zatiaľ pomerne dobrý "priebežný výsledok" ľahko otočiť k výrazne horšiemu.