Začnem pozitívne. Aký zážitok vás ako človeka schopného hlboko vnímať krásu krajiny naposledy potešil, emočne zasiahol?
Preslnená a rozkvitnutá bratislavská jar, ktorá prišla akoby zo dňa na deň aj bez súhlasu vlády (smiech) po sivom a depresívnom februári. Emočne to vnímam veľmi pozitívne, ale rozumovo už menej. Ako je známe, takýto predčasný príchod jari môže byť nebezpečný nielen pre ovocné stromy, ale aj pre prírodu ako celok.
A čo vás potešilo alebo povzbudilo vyslovene na poli ochrany životného prostredia?
Asi najviac ma potešila akcia Greenpeace pred ministerstvom životného prostredia a to, že ho premenovali na Ministerstvo ničenia životného prostredia SR. Žiaľ, trefne vystihli súčasnú tragickú situáciu. A potešili ma aj desiatky menej spektakulárnych protestov a kvalifikovaných oponentúr voči tým aktivitám súčasnej vlády, poslancov i samospráv, ktoré sú namierené proti prírode, kultúre, životnému prostrediu, klíme či mimovládnym ochranárskym organizáciám.
Vítam aj rozhodnutie Ústavného súdu vo veci účelovej, v zrýchlenom konaní nezmyselne prijímanej a odborne neprediskutovanej novely Trestného zákona. Okrem iného aj preto, lebo niektoré ustanovenia tohto zákona dekriminalizujú aj trestnú činnosť v oblasti ochrany prírody a životného prostredia. Veľmi zjednodušene povedané: vychádzajú v ústrety pytliakom.
Ktoré z naznačených aktivít vás ako environmentalistu a ochranára trápia najviac?
Ak by som mal vymenovať všetko, čo ma trápi, alebo skôr hnevá, na to by nám rozsah tohto rozhovoru nestačil. Ale ak by som to mal zhrnúť do jednej vety, tak ma trápi snaha zlikvidovať všetko pozitívne, čo sa v tejto oblasti počas pôsobenia predchádzajúcich vlád podarilo.
Osobitne ma do zúrivosti privádza a uráža výmena schopných a čestných ľudí v rezorte životného prostredia za tých, ktorých jedinou „kvalifikáciou“ je často len stranícka príslušnosť. Dodnes pociťujeme škody, ktoré sa napáchali v rokoch 2006 – 2009, keď rezort viedli nominanti rovnakej strany ako dnes. Bola to taká katastrofa, že prinútila vtedajšieho premiéra im ho odobrať a napokon zrušiť.
Aby im ho o pätnásť rokov vrátil...
Áno, je zaujímavé, že ten istý premiér zopakoval tú istú chybu. Frekvencia zlých rozhodnutí a nezmyslov v tejto oblasti dosahuje neslýchanú intenzitu a vracia nás kamsi do 50. rokov minulého storočia, ale vo vzťahu k národným parkom ešte hlbšie do minulosti. Veď o zmysle a užitočnosti tejto formy ochrany prírody sa nepochybuje už viac ako 150 rokov. Ale už pred poslednými voľbami sa objavila téza, že treba minimalizovať prekážky, stojace v ceste výstavbe – hoci aj bezohľadnej, chaotickej a na úkor prírody.
A preto vraj treba čo najviac oklieštiť také dôležité regulačné mechanizmy a procedúry, ako je napríklad posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Súčasná vláda na to veľmi vehementne nadviazala. Aj v tom sa vraciame kamsi pred rok 1989.
Žiaľ, ani za hranicami Slovenska sa veci nevyvíjajú dobre. Ruská agresia voči Ukrajine spôsobuje aj environmentálnu katastrofu. Podobne aj to, čo sa deje na Blízkom východe, vrát...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.