Dočítala som sa, že vás pôvodne lákali smery ako archeológia alebo fyzika. Kedy a prečo sa to preklopilo v prospech hydrogeológie?
Nuž rozhodovanie asi závisí aj od kníh, ktoré v dospievaní čítame, a potom od ľudí, ktorými sa obklopujeme (úsmev). Ja som čítal najprv geologické knižky, mal som rád najmä tituly od Josefa Augustu, popularizátora geológie. Písal príbehy z čias veľjašterov a mamutov, vždy to malo nejakú pointu, ilustroval ich Zdeněk Burian a boli veľmi pekné.
Takže asi tam vznikol príklon ku geológii ako takej. Ale potom som mal spolužiaka a ten mi hovoril: o dinosaury sa zaujíma každý a prakticky už vyhynuli, ale voda sa tak ľahko nestratí a bude ju treba vždy. Aj mňa už vtedy voda zaujala, nevedel som si predstaviť, kde sa jej v podzemí toľko berie, na gymnáziu sme mali jednu-dve hodiny venované aj hydrogeológii, ale o prameňoch tam toho veľa nebolo.
Paralelne s tým som sa zapojil do úlohy z časopisu pre mladých prírodovedcov, v rámci ktorej som mal hore tokom sledovať potok Vydrica až k prameňu a opísať ho. Takže sa mi to spojilo. Na škole, kam som nastúpil, sa spolu študovala hydrogeológia aj inžinierska geológia.
Keďže všetci spolužiaci chceli robiť hydrogeológiu, ušla sa mi prvácka prax na katedre inžinierskej geológie, kde mi neskôr ponúkli aj možnosť zárobku ako pomocnej vedeckej sile. A tak som dva roky robil inžiniersku geológiu. V treťom ročníku však boli vypísané témy študentskej vedeckej činnosti a ja som si povedal: teraz alebo nikdy, a siahol po hydrogeologickej téme, ktorú som neskôr rozpracoval aj ako diplomovku.
Máte oblasť, ku ktorej roky v rámci tohto odboru tiahnete?
Určite krasová hydrogeológia. Keď som nastúpil, kolegovia boli podelení po hlavných hydrogeologických celkoch na Slovensku, niekto robil neogén, niekto kryštalinikum, no a mezozoiku sa venovali len tí najskúsenejší, tu sa mladý pracovník „nechytal“. Tam by však chcel robiť každý, pretože mezozoikum zahŕňa práve jaskyne, vápence a dolomity, skrátka prostredie, kde je podzemnej vody najviac.
Je to jednak vodárensky najzaujímavejšie, ale zaujímavé je to aj tým, že u nás sú tieto horniny zaujímavo zvrásnené a poskladané – treba skrátka lúštiť, kadiaľ by voda mohla tiecť. Samozrejme, kým sa mladý človek postupne dostane na miesto odchádzajúcich kolegov, uplynie dosť času, ale toto bolo vždy motivujúce.
Koľko času strávi hydrogeológ v teréne na čerstvom vzduchu?
Kedysi sa chodilo na maximum času, ale súviselo to aj s tým, že dostupné technické prostriedky neboli až také pokrokové ako dnes, čiže všetko bolo zdĺhavejšie. Ďalšia vec je, že vtedy bola veľká časť Slovenska úplne neznáma, naši predchodcovia naozaj trávili celé mesiace v teréne. Teraz časť kolegov vyráža už iba na jeden alebo dva dni, odoberie pár vzoriek a vráti sa späť. Celkom bez terénu sa to však robiť nedá – pre nás sa teraz zdajú ako optimálne „týždňovky“.
Hovoríte, že keď ste začínali, veľká časť Slovenska zmapovaná nebola. Ako sme na tom teraz, majú vaši nasledovníci stále čo robiť?
Jasné, roboty ich čaká ešte veľa, pretože hoci veľké pramene už máme väčšinou vodárensky využívané, my sa teraz snažíme robiť evidenciu všetkých prameňov. To už je oveľa ťažšie, lebo musíte navštíviť každý kút, odkiaľ voda priteká, a zdokumentovať to. A to už naozaj konzumuje čas, mnohé pramene sú ťažko prístupné, musíte sa k nim prebrodiť blatom a žihľavou či prekliesniť tŕnistými kríkmi.
Kde máme v rámci Slovenska najväčšie resty?
Najmenej prechodené sú vysoké hory...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.