V roku 1983 vás spolu s ďalšími 66 Čechmi zajali v Angole a počas troch mesiacov ste absolvovali 1 300 km dlhý pochod. Ako si na tieto chvíle spomínate?
Môj otec bol špecialistom na papier a v rámci internacionálnej pomoci ho vyslali pomôcť tejto rozvojovej krajine opäť naštartovať priemysel, ktorý Portugalci v Angole zanechali. V decembri v roku 1982 sme za otcom prišli a chystali sme sa zotrvať v krajine asi päť rokov.
Vojaci protikomunistickej opozície UNITA sa snažili čo najviac poškodiť hospodárstvo. Najskôr vyhodili do vzduchu vodnú elektráreň Lomaum a o pár týždňov vtrhli do nášho mesta a uniesli veľkú skupinu ľudí. Odviedli nás do lesa a pochodovali sme na vojenskú základňu do hôr. Tvrdili, že nás vlastne zachraňujú pred komunistami. Pamätám si, že som mal oblečené iba tričko, tepláky a cvičky.
Ako sa dá vôbec vyrovnať s takýmto traumatickým zážitkom?
Jednoznačne to vnímam tak, že čo ma nezabilo, tak ma mohlo iba posilniť. Teraz vám neviem povedať, či by som bol bez tohto zážitku iným človekom. Bol som vtedy veľmi malý a vnímal som to možno až ako dobrodružstvo....
Zostáva vám 85% na dočítanie.