Trauma. Už to slovo samotné vzbudzuje chuť dakde sa pred ním skryť. Tečie z neho bolesť, strieka neznesiteľnosť, kričí strata. Udalosti, ktoré ju spúšťajú, bývajú neraz natoľko devastujúce, že nás dokážu pripraviť o zdravie, vzťahy aj chuť do života.
Ak si v tejto chvíli hovoríte, že trauma nie je vaša téma, zadržte. Skúsenosti psychológov či neurobiológov hovoria, že mnohí z nás trpia celý život len preto, že ju v sebe nerozpoznali.
Trápi ich úzkosť, depresia, nespavosť, nefunkčné vzťahy, prázdnota či závislosti. Ich spúšťač však zostáva skrytý. Naše telá a mozgy si prežité traumy pamätajú aj vtedy, keď ich naša vedomá myseľ vytesnila. Ba dokonca – predovšetkým vtedy.
Ak stále krútite hlavou, že vás sa to netýka, je tu ešte jeden dôvod, prečo tému traumy neprehliadnuť. Takmer s istotou sa totiž týka niekoho z vašich blízkych.
Pravdepodobne toho, koho osobnosť pre vás nie je až taká čitateľná, prípadne toho, s kým nie je ľahké vyjsť. Týmto vás však zároveň varujeme: znalosť problematiky traumy premieňa chápanie ľudí i vzťahov. A za to treba prevziať zodpovednosť.
Zrod vizionárov
Keď sa jedného dňa šesťročný Charles Spencer vracal domov zo školy, obkolesili ho deti zo susedstva a bez okolkov naňho vytiahli: „Tvoja mama sa zbláznila. Chodila po domoch a rozdávala uhlie.“
Nešlo o uličnícke výmysly. Šesťročný chlapec a jeho o málo starší brat Sydney už ako batoľatá prišli o otca, ktorý ich opustil. V tento deň stratili aj matku.
Keď sa Hannah po psychickom zrútení vrátila z nemocnice, už nikdy sa o deti nedokázala postarať. Naopak, to ony sa až do konca života museli starať o ňu.
Aby toho nebolo málo, neúspešná varietná umelkyňa svojho mladšieho syna obvinila, že je za jej kolaps zodpovedný.
„Celé dni prenasledovala tá jej poznámka: ‚Keby si mi len bol vtedy uvaril hrnček čaju, nebolo by k tomu všetkému došlo,‘“ spomínal už ako dospelý vo svojom životopise.
Možno ste jeho identitu medzičasom spoznali: neskôr si začal hovoriť Charlie Chaplin. Hoci v dospelosti dokázal spracovať, že za matkinu chorobu naozaj nenesie vinu, jeho emocionalitu a videnie sveta táto udalosť poznačila nadosmrti. A stopy po nej kritici nachádzajú aj v jeho filmoch. Či presnejšie: tvrdia, že sú nimi prešliapané skrz-naskrz.
Nielen príbeh jednej z najväčších postáv kinematografie svedčí o tom, že trauma môže mať tvorivý potenciál.
Bessel van der Kolk, americký psychiater, autor a pedagóg, ktorého výskum sa od 70. rokov minulého storočia zameriava na oblasť posttraumatického stresu, tvrdí, že väčšina významných iniciátorov spoločenských zmien pozná traumu dôverne z osobnej skúsenosti.
„Napadá mi Oprah Winfreyová, Nelson Mandela, Elie Wiesel. Prečítajte si životný príbeh ktoréhokoľvek vizionára a nájdete postrehy a túžby plynúce z toho, že sami museli čeliť skaze,“ píše vo svojom bestselleri Telo spočíta rany.
„Trauma nás neustále konfrontuje s vlastnou krehkosťou a neľudským správaním jedného k druh...
Zostáva vám 85% na dočítanie.