Jednoduché sacharidy (medzi ktoré patria najbežnejšie používané formy cukru) sú preukázateľne spojené s hladinou "odmeňovacieho" hormónu dopamínu, ale predovšetkým serotonínu, ktorý je zodpovedný za pocity šťastia a dobrú náladu. Ľudia, ktorí trpia niektorou z foriem depresie, majú serotonínu nedostatok, a častejšie tak siahnu po sladkostiach, ktoré jeho hladinu na chvíľu zvýšia. Ale naozaj len na chvíľu. Hladina serotonínu sa drží vysoko hodinu dve po tom, čo si sladké doprajeme, potom padá prudko dolu. Nasledujú ešte horšie pocity, ďalšia túžba po rýchlych cukroch - a tak stále dokola. Čo s tým: Ak sa objavujú u vás okrem nezvládnuteľnej chuti na cukor i ďalšie (a závažnejšie) príznaky depresie alebo iného psychického ochorenia, vyhľadajte čo najskôr pomoc psychiatra. Ak už sa s depresiami liečite, ale radi by ste chute obmedzili, skúste sladkosti nahradiť zložitými sacharidmi alebo si častejšie dopriať jedlá, ktoré hladinu serotonínu vylepšujú postupne a pozvoľna. Patria medzi ne banány, oriešky a semienka, losos, morčacie mäso, vajcia alebo tofu.Pixabay
StoryEditor

Ako nás menia traumy. Prinášame najnovšie vedecké zistenia a návody na liečbu

11.12.2021, 23:00
Ani vojna, ani autonehoda, ani sexuálne zneužitie, ani smrť dieťaťa. Hoci si s traumou najčastejšie spájame extrémne negatívne zážitky, človeka môžu hlboko poznačiť aj oveľa „nenápadnejšie“ udalosti. Ako vzniká trauma, ako zasahuje naše telo či vzťahy, ako ju v sebe rozpoznať a liečiť?

Trauma. Už to slovo samotné vzbudzuje chuť dakde sa pred ním skryť. Tečie z neho bolesť, strieka neznesiteľnosť, kričí strata. Udalosti, ktoré ju spúšťajú, bývajú neraz natoľko devastujúce, že nás dokážu pripraviť o zdravie, vzťahy aj chuť do života.

Ak si v tejto chvíli hovoríte, že trauma nie je vaša téma, zadržte. Skúsenosti psychológov či neurobiológov hovoria, že mnohí z nás trpia celý život len preto, že ju v sebe nerozpoznali.

​Trápi ich úzkosť, depresia, nespavosť, nefunkčné vzťahy, prázdnota či závislosti. Ich spúšťač však zostáva skrytý. Naše telá a mozgy si prežité traumy pamätajú aj vtedy, keď ich naša vedomá myseľ vytesnila. Ba dokonca – predovšetkým vtedy.

Ak stále krútite hlavou, že vás sa to netýka, je tu ešte jeden dôvod, prečo tému traumy neprehliadnuť. Takmer s istotou sa totiž týka niekoho z vašich blízkych.

Pravdepodobne toho, koho osobnosť pre vás nie je až taká čitateľná, prípadne toho, s kým nie je ľahké vyjsť. Týmto vás však zároveň varujeme: znalosť problematiky traumy premieňa chápanie ľudí i vzťahov. A za to treba prevziať zodpovednosť.

Zrod vizionárov

Keď sa jedného dňa šesťročný Charles Spencer vracal domov zo školy, obkolesili ho deti zo susedstva a bez okolkov naňho vytiahli: „Tvoja mama sa zbláznila. Chodila po domoch a rozdávala uhlie.“

Nešlo o uličnícke výmysly. Šesťročný chlapec a jeho o málo starší brat Sydney už ako batoľatá prišli o otca, ktorý ich opustil. V tento deň stratili aj matku.

Keď sa Hannah po psychickom zrútení vrátila z nemocnice, už nikdy sa o deti nedokázala postarať. Naopak, to ony sa až do konca života museli starať o ňu.

Aby toho nebolo málo, neúspešná varietná umelkyňa svojho mladšieho syna obvinila, že je za jej kolaps zodpovedný.

„Celé dni prenasledovala tá jej poznámka: ‚Keby si mi len bol vtedy uvaril hrnček čaju, nebolo by k tomu všetkému došlo,‘“ spomínal už ako dospelý vo svojom životopise.

Možno ste jeho identitu medzičasom spoznali: neskôr si začal hovoriť Charlie Chaplin. Hoci v dospelosti dokázal spracovať, že za matkinu chorobu naozaj nenesie vinu, jeho emocionalitu a videnie sveta táto udalosť poznačila nadosmrti. A stopy po nej kritici nachádzajú aj v jeho filmoch. Či presnejšie: tvrdia, že sú nimi prešliapané skrz-naskrz.

Nielen príbeh jednej z najväčších postáv kinematografie svedčí o tom, že trauma môže mať tvorivý potenciál.

Bessel van der Kolk, americký psychiater, autor a pedagóg, ktorého výskum sa od 70. rokov minulého storočia zameriava na oblasť posttraumatického stresu, tvrdí, že väčšina významných iniciátorov spoločenských zmien pozná traumu dôverne z osobnej skúsenosti.

„Napadá mi Oprah Winfreyová, Nelson Mandela, Elie Wiesel. Prečítajte si životný príbeh ktoréhokoľvek vizionára a nájdete postrehy a túžby plynúce z toho, že sami museli čeliť skaze,“ píše vo svojom bestselleri Telo spočíta rany.

„Trauma nás neustále konfrontuje s vlastnou krehkosťou a neľudským správaním jedného k druhému, ale tiež s...

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
27. máj 2022 06:29