Máloktorý vitamín však popri nadšených tirádach sprevádza tiež rovnako veľa poloprávd či nedorozumení. Kedy teda pomáha a kedy ho hltáme zbytočne?
Píše sa rok 1747. Škótsky lekár James Lind sa na lodi britského námorníctva podujme na zaujímavý experiment. Vedie ho k tomu nedávna tragédia výpravy admirála Georga Ansona z roku 1740.
Pri prieskumnej plavbe okolo sveta stratil niekoľko lodí a z celkových 1 900 mužov posádky sa domov nevrátilo 1 400, pričom väčšina z nich podľahla skorbutu.
Táto choroba bola nočnou morou každého námorníka a každého kapitána lode plaviacej sa viac ako niekoľko týždňov. Jej zhubné pôsobenie sa začínalo únavou a malátnosťou.
Námorníci sa sťažovali na bolestivé a krvácajúce ďasná, postupne im vypadávali zuby. Na tele, najmä na nohách, sa im tvorili tmavomodré až čierne modriny, akékoľvek poranenie sa zle hojilo.
Ak ani po niekoľkých mesiacoch nemali možnosť posilniť sa na pevnine, často umierali. Príčiny neboli celkom jasné, aj keď napríklad už koncom 17. storočia anglický dôstojník John Woodall odporúčal citrusy ako jedno z možných riešení.
Lind však bol prvý, ktorý sa rozhodol vplyv kyslých potravín a nápojov dôkladne preskúmať. A podnikol niečo, čo by sme jazykom dnešnej vedy mohli nazvať prvou dvojito zaslepenou štúdiou.
Prvá vedecká štúdia
Po dvoch mesiacoch strávených na mori rozdelil chorých námorníkov do šiestich skupín po dvoch mužoch. Stravu dostávali všetci rovnakú, každá skupina však okrem toho „užívala“ niečo iné.
Prvá dostávala denne necelý liter jablčného cideru, druhá 25 kvapiek tinktúry obsahujúcej vitriol, teda kyselinu sírovú.
Tretia skupina denne užila šesť lyžíc octu, štvrtá pol pinty (cca 250 ml) morskej vody, piata dva pomaranče a jeden citrón a posledná pikantnú pastu a pohár jačmennej vody.
Ak ste v škole dávali aspoň trochu pozor, určite vás neprekvapí, že najlepšie sa vodilo skupine číslo päť. A to napriek tomu, že ich liečebná kúra sa skončila už po šiestich dňoch, pretože im na palube došlo ovocie.
Jeden z mužov sa mohol vrátiť späť do služby a druhý sa tiež takmer celkom uzdravil. Okrem nich mierne zlepšenie stavu nastalo iba u mužov z prvej skupiny, ostatní sa naďalej trápili.
Čo postihlo neborákov, ktorí skorbut zapíjali vitriolom, nevedno. James Lind však skúsenosti spísal a v roku 1753 aj vydal knižne, no jeho zistenia oficiálne miesta ignorovali.
Nie však moreplavec James Cook, ktorý si už na svoju prvú cestu pribalil sladinu (vzniká pri varení piva alebo whisky), kyslú kapustu a „rob“, čiže akýsi sirup z citrusového ovocia.
Lind zas v ďalšom svojom spise odporúčal na dlhých cestách pestovať na vlhkých plachtách šalát. Hoci sa mylne domnieval, že skorbut má rôzne príčiny, a preto ho zakaždým treba liečiť inak, otvoril cestu k poznaniu o vitamínoch, najmä o tom, ktorý dnes poznáme označený písmenom C.
Pretože práve jeho dlhodobý nedostatok je príčinou tejto dnes už pomerne zriedkavej diagnózy. Lindov príbeh a zistenia sú súčasne príkladom toho, koľko mýtov a poloprávd bude kyselinu askorbovú aj jej účinky sprevádzať až po dnešok.
Pre kĺby aj hormóny
Kým sa pozrieme na najnovšie výskumy a zistenia, spomeňme za všetky ešte veľmi stručne prešľap dvojnásobného držiteľa Nobelovej ceny (jedna za chémiu a jedna za mier) Linusa Carla Paulinga.
Jeden z najvýznamnejších biochemikov 20. storočia sa totiž stal veľkým propagátorom užívania vitamínu C. Nie však obligátneho jedného „šumáku“. Denne do seba dostával niekedy až 18 000 miligramov, čo je zhruba dvestokrát viac ako odporúčaná dávka.
Keďže sa mu aj pomocou nízkosacharidovej diéty a štedrých dávok vitamínov podarilo dostať pod kontrolu v tom čase ťažko liečiteľnú Brightovu chorobu (ochorenie obličiek dnes nazývané glomerulonefritída), bol presvedčený, že môže pomôcť aj pri ďalších diagnózach.
Pauling veril, že konské dávky ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.